Ako sa meria hudba? Koľko pesničiek chce Spotify, aby sme si pustili?

Koľko hudby si skonzumoval za posledný týždeň? „To je predsa jednoduché“, poviete si zrejme. Hudba je predsa celkom dobre spočítateľná. Môžeš buď spočítať počet pesničiek. Alebo ak chceš byť ešte exaktnejší, môžeš spočítať celkový počet sekúnd, ktoré hudba znela. V čom je teda háčik?

Nuž, hudba na prvý pohľad naozaj vyzerá rovnako spočítateľná ako syry, zemiaky, či vrany na telegrafnom stĺpe. Ale iba keď si hudbu počítate sami pre seba. Ak sa ma s hudbou obchodovať, zrazu všetky tradičné metriky prestávajú byť užitočné. Schválne, keď prídete do hudobného obchodu, skúste si vypýtať 245 sekúnd rock-n-rollu a k tomu ešte 720 sekúnd vážnej hudby, prosím zvlášť zabaliť, nech sa to dá počúvať, že áno. Už chápete?

Meranie stredovekej hudby

V skutočnosti sa predajné, či obchodné, jednotky hudby počas histórie výrazne menili. V časoch najstarších sa hudba nedala skladovať. Neexistoval nosič, na ktorom by 3-Z1-R1 J.Zick, Familie Remy in Bendorf/ 1776 Zick, Januarius 1730-1797. 'Die Familie Johannes Remy in Bendorf bei Koblenz', 1776. Oel auf Leinwand, 200 x 276 cm. Nuernberg, Germanisches Nationalmuseum.sa zrealizoval hudobný záznam, a tak hudba sa predávala len na jednotku zážitku. V dnešnom ponímaní by to bola merná jednotka niečo ako “jeden koncert”. Podobne ako pri iných stredovekých mierach (ako palec, či lakeť) neexistovala štandardizovaná podoba tej miery a tak dĺžka (a intenzita koncertu) závisela do značnej miery priamo od hudobníkov.

AUDIO_kazetaZásadnú revolúcia v merných jednotkách hudby priniesol až vynález gramofónu (a s ním aj nahranej zvukovej stopy). Hudba sa zrazu prestala predávať na zážitok (čo bude mať ešte svoje historické dopady, ale o tom neskôr), ale mernou jednotkou hudby sa stal práve ten hudobný nosič. Teda najprv (gramo) platňa, neskôr páska či CDčko. Keďže väčšina z nás sa narodila rovno do tejto situácie, nepríde nám to nijak čudné. Keď si však dožičíte trochu historický zoom-out, možno si uvedomíte, že predávať hudbu na “jednotku” nosič, je ako keby ste párky predávali na veľkosť balenia alebo zdravie na krvné konzervy. Teda nie je dôležité, koľko úžitku si v obale kupujete, rozhoduje len veľkosť daného obalu.

Po niekoľko generácií sme sa naučili s týmto “defektom” merania hudby žiť a kupovali sme si albumy. Pričom v albumovej metrickej sústave boli iba dve jednotky: 1 album a 1 single. Pričom platilo, že album je väčší ako single, čo do počtu pesničiek či sekúnd. Pre našu ďalšiu diskusiu je kľúčové povedať ešte jeden podstatný fakt. Podľa štatistík predaja boli albumy k singlom v pomere 179:1, teda single tvorili len niečo okolo 0.5% zo všetkej predanej hudby.

Za všetkým hľadaj jablko a nie Newtona

Album, ako merná jednotka hudby, však v skutočnosti vyhovovala len jedinému účastníkovi trhu s hudbou: hudobným štúdiám, ktoré dané albumy vydávali. Ak patríte medzi tých o niečo starších, určite si spomeniete, že ste si kúpili kazetu, platňu, či CDčko, na ktorom sa vám páčili veľmi 2, možno 3 pesničky. A ostatné boli, hm, akosi do počtu. To samozrejme ľudí škrelo a preto magnetofónové pásky a CDčka, ktoré hudobný priemysel (neprezieravo) dovolil používať aj počítačovej technike na záznam dát , sa stali akými si trójskym koňom v obchode s hudbou. Na rozdiel od platní, vyrobiť ich (a teda aj kopírovať) dokázal už aj pospolitý ľud, čo samozrejme viedlo k výraznému nárastu pirátstva a vzniku samostatnej sekcie trhovníkov na Miletičke (či iných trhoviskách). Tvrdým úderom pod pás sa stali práve Compact disky, ktoré (na rozdiel od pások) pri kopírovaní nepoškodzovali originál. Finálny úder pre albumovú metrickú jednotku však mal ešte len prísť.

NEWTON_appleTým pomyselným posledným klincom do rakvy albumov bolo jablko. To si chcelo napraviť reputáciu z čias gravitačného zákonu, keď sláva neférovým spôsobom prischla Newtonovi a jablko z toho vyviazlo iba s príslovím “nepadlo ďaleko od stromu”. Poučené z krízového vývoja, tento krát už jablko nenechalo nič na náhodu a pod svojim anglickým pseudonymom „Apple“ prinieslo na trh aplikáciu iTunes, čím definitívne prelomilo albumový metrický systém. V produktoch Apple sa totiž hudba zrazu dala nakúpiť, čuduj sa svete, na kusy. Svet sa opäť postavil z hlavy na nohy, už ste si mohli kúpiť (v duchu vyššie uvedenej analógie) párky na kusy a nie na celé balenie.

Tí menej trpezliví by mohli povedať “a tu by sme to mohli odpískať, nie?” Veď hudba sa dodnes dá kupiť na kusy (pesničiek). V skutočnosti však v meraní hudby prišiel ešte jeden dôležitý krok, ktorý jej meranie opäť skomplikoval. Ak by sme krok iTunes mohli nazvať “rozbalením hudby na kusovky”, tak za posledné desaťročie prišlo ešte “jedno prebalenie”. Nie nebojte sa, nemám na mysli žiadne rodičovské povinnosti spojené s patričnou, ehm, vôňou. (Aj keď zlé jazyky hovoria, že toto prebalenie viedlo k mnohým: ako sa tomu slušne hovorí? Kako?)

Vďaka firmám ako Spotify, sa začala hudba predávať na predplatné. Zrazu už kusy neboli dôležité, hudbu ste si mohli doslova predplatiť. To výrazne zľahčuje obchod s hudbou, totiž jednotková cena pesničky je v centoch a tak vyberať (na diaľku) od vás pár centov po každej pesničke je ako, keby autobusár zastavil po každých 100 metroch jazdy a vyzbieral od všetkých cestujúcich drobné na ďalších 100 metrov. (Ak sa vám to stále zdá reálne, skúste si predstaviť v tomto móde lietadlá).

Na rozdiel od mesačnej električenky, či permanentky do fitka, však predplatné Spotify, hoci je na nejakú jednotku času (napr. mesiac), nepredpokladá, že budete na toto predplatné “jazdiť celý mesiac nepretržite”. Vďaka skvelým údajom z knihy A. McAffee as E. Brynjolfssona: „MACHINE, PLATFORM, CROWD , ktorá sa biznis modelu Spotify podrobne venuje, vám môžem poodhaliť, že hrubá marža Spotify (bez zohľadnenia režijných nákladov firmy) vyzerá pre jednotlivé denné počty Vami vypočutých pesničiek približne nasledovne:

Z toho je zrejmé, že Spotify pevne dúfa, že nebudete počúvať viac ako 45 pesničiek denne (či 1300 mesačne). Teda, niečo ako eat-all-you-can reštaurácia, ktorá tiež predpokladá, SPOTIFY_logože ste sa neprišli do nej (doslova) prežrať na druhý svet. Háčik je samozrejme v tom, že za Spotify neplatí každý. Podľa verejne dostupných údajov si za Spotify účet platí nejakú sumu približne každý druhý pravidelný divák. Teda, ak odmyslíme príjmy z reklamy (a učiníme trochu silný predpoklad, že platiaci divák má plus mínus podobnú spotrebu ako neplatiaci divák), tak Spotify dokáže byť profitabilný, ak ich priemerný používateľ Spotify neskonzumuje viac ako 750 pesničiek mesačne.

Od biznis modelu Spotify sa však vráťme späť k tomu, čo vznik takýchto služieb znamenal pre meranie hudby. Nástup iTunes nám priniesol najľahšie meranie hudby, ale predplatné Spotify v tom celom opäť zamútilo vodu. Navyše, hoci nástup iTunes a streamovacích služieb hudby boli masívne, nedokázali pokryť celý trh. A tak nám tu zostal akýsi kokteil, či skôr lečo, rôznych jednotiek hudby, čo pre meranie celkovej spotreby (alebo hodnoty) je opäť výraznou komplikáciou. Zo štatistík Jake Browna, (a niekoľkých ďalších blogov z hudobného priemyslu) vyplýva, že firmám v tomto odvetví sa podarilo zhodnúť sa na prepojení jednotlivých jednotiek hudby. Na konci celého historického exkurzu sme sa tak prepracovali konečne k tomu, že hudba sa meria troma jednotkami:

                                                            1 500 SEA = 10 TEA = 1 ALBUM  , pričom

SEA = akýkoľvek (čo i len začatý) streaming 1 pesničky, TEA = je nákup (download) 1 platenej pesničky a ALBUM = je proste album, tak ako sme poznali.

Blog si preto dovolím ukončiť zopár praktickými faktmi, ktoré z toho plynú merania plynú, a ktoré by vás mali zaujímať, ak sa nebodaj chcete živiť hudbou. Spotreba hudby s nástupom jej nosičov, digitálneho nákupu a streamovacích služieb rapídne vzrástla. To by vyznievalo, ako že sa oplatí byť hudobníkom, lebo dopyt po počúvaní hudby stále rastie.

V skutočnosti je to však dané tým, že si dnes môžeme dovoliť aj pánske huncútstvo, ktoré v času jednotiek „jeden koncert“ nebolo možné: Môžeme umelcov počúvať aj po ich smrti. Tá podstatnejšie informácia však je, že celkový objem peňazí, ktoré ľudia do hudby vkladajú medzigeneračne (pomerne strmo) klesá. Podľa štúdie SoundScanData 2016, v roku 2016 ľudia zaplatili za hudbu ekvivalent 561 miliónov albumov. V roku 2000 to pritom bolo ešte 785 miliónov albumov. V skutočnosti je tak v hudbe o 29% menej jednotiek peňazí, o ktoré sa zvýšený počet žijúcich interpretov musí v čoraz väčšej miere deliť s tými už odídenivšími. Ak teda zvažujete druhú kariéru v živote, hudba bude asi veľmi kamenistou cestou.