Kedy naozaj prídu samojazdné autá (na Slovensko)?

Vždy keď idem na Slovensku taxíkom, pýtam sa taxikárov, koľko si myslia, že sa budú môcť ešte týmto povolaním živiť. Väčšina z nich je zaskočených touto otázkou a hneď sa spätne pýtajú, ako to myslím. Keď objasním, že narážam na samojazdiace autá, s výraznou úľavou mi povedia, že “My sme na Slovensku a to potrvá najmenej 10-15 rokov, kým to k nám dorazí.” Ja im hovorím, že si myslím, že tak max 4 až 5 rokov. A to ma na západe pokladajú za pesimistu v tejto otázke. Ako blízko teda naozaj sme?

Tento blog je súčasť série článkov 15 kľúčových zmien 2018, ktorá hovorí o trendoch alebo prekvapeniach, ktoré sa pravdepodobne stanú v najbližších mesiacoch v oblasti dát a technológií. Ak pracujete v niektorej z týchto oblastí, prečítajte si okrem tohto blogu aj ostatné trendy na 2018

O samojazdiaciach (nazývaných aj autonómnych) autách sa toho veľa popísalo. Väčšinou však išlo o izolované projekty alebo marketingové chvastanie sa niektorej z automobiliek. Faktom je, že na Slovensku sa s autonómnymi vozidlami zatiaľ nestretávame. To zrejme spôsobuje aj pocit, že v tejto veci sa nič až tak dramatické nedeje. To však nie je celkom pravda …

Aby naša diskusia o tejto téme mala patričnú úroveň, bolo by vhodné hneď zo začiatku vysvetliť, že autonómne autá majú 5 rozličných stupňov samostatnosti. Poďme si ich teda postupne predstaviť:

Autonómnosť, alebo aj svojvôľu auta pri šoférovaní, sa pokúsili popísať mnohí, ale nakoniec sa ujala definícia, ktorú prinieslo Americké Ministerstvo pre Dopravu, prostredníctvom svojej dcérskej organizácie National Highway Traffic Safety Administration (NHTSA). Prvé „pravítko“ pre meranie autonómnosti auta bolo vydané NHTSA v roku 2013, neskôr bolo ešte jemne prepracované (pre nadšencov, tu je celý 30 stranový dokument).  Hoci samotné pravítko popisuje 5 stupňov, pre korektnosť diskusie treba povedať, že do nariadenia sa zapracoval aj nultý stupeň, ktorý predstavuje prevádzku auta čisto ľudským vodičom. Teda tak ako ju poznáme z každodenného šoférovania.  Tejto úrovni sa však, z pochopiteľných dôvodov, v tomto článku venovať nebudeme. (ak vás zaujíma ako zlými šoférmi v skutočnosti sme, môžete dať krátku odbočku sem)

1.Stupeň: Asistencia vodičovi. [Driver Assitance]

Keďže k plnej automatizácií vedie až 5 krokov, naše očakávania od prvej úrovne by mali byť relatívne skromné. Autá v prvom stupni autonómnosti ešte nič neriadia, iba odporúčajú vodičovi ako konať a na jeho pokyn môžu vykonať konkrétny úkon. Vždy však vykonávajú len typizovaný úkon (napríklad zaparkovať medzi pozdĺžne stojace autá), ktorý majú jasne pomenovaný a keď nie sú pre jeho vykonanie splnené všetky priaznivé podmienky (napr, medzera medzi autami je príliš tesná), auto musí odmietnuť úkon a vrátiť riadenie naspäť ľudskému vodičovi. Najčastejšie nástroje 1. stupňa (adaptívny tempomat, stabilizátor v jazdnom pruhu, …) sú už dnes súčasťou takmer každého nového auta. Tento aspekt je dôležitý, pre našu diskusiu, ako rýchlo dokážu nastúpiť autonómne vozidlá po ukončení testovania.

2.Stupeň: Čiastočná automatizácia [Partial Automation]

Pri druhej úrovni autonómnosti už ide trochu do tuhého. Palubný počítač totiž preberá už plnú kontrolu nad kombináciou viacerých prvkov riadenia súčasne. Zakiaľ v prvom stupni ste mohli dať pokyn autu, aby zaparkovalo do medzery a ono samo točilo volantom, plyn a brzdu ste stále museli obsluhovať vy. V druhom stupni už systém môže súčasne obsluhovať aj volant aj pedále, ale opäť iba na pokyn vodiča a iba do momentu, kým si to vodič praje. Za vedenie vozidla tak ešte stále zodpovedá človek, rovnako ako aj za vyhodnotenie celkovej dopravnej situácie. Preto kombinácia plynu a volantu auta môžu používať iba v situácií, keď je dosť času, aby auto mohlo bezpečne odovzdať vedenie vozidla vodičovi. Najčastejšími aplikáciami 2. stupňa sú preto jazda po diaľnici alebo v pomaly popoidúcej kolóne. Tento stupeň automatizácie je už dnes bežne dostupný v autách vyššej triedy a vo väčšine áut luxusných značiek ako Audi, BMW alebo Mercedes-Benz.

3.Stupeň: Podmienená automatizácia [Conditional Automation]

Tretí stupeň autonómnosti by mnohí bežní ľudia prehlásili už za plne autonómnu jazdu. Auto si totiž samo vyhodnocuje, kto v križovatke má prednosť, a či ten chlapec bežiaci po chodníku vbehne pravdepodobne do cesty alebo nie. V tomto stupni totiž auto už preberá zodpovednosť aj za monitorovanie prostredia a celkovú dopravnú situáciu. Stále však existujú situácie, kedy sa prudko mení povaha premávky (napríklad niekto sa rúti na vás v protismere a nie je kam sa uhnúť), ktoré auto nemá právo rozhodnúť. Autonómne vozidlo musí vodiča oboznámiť, prečo žiada jeho zapojenie do šoférovania a čo sa deje. Následne sa uvedie auto do módu nula, teda automat neovláda ani volant ani plyn. V odborných kruhoch sa tento mód volá „Eyes-off, brain on“, teda nemusíte sa dívať, ale musíte byť v strehu. Auto zároveň stále vôbec nemôže šoférovať samo v niektorých podmienkach (napríklad čiastočne nabúrané, jazda mimo vyznačené cesty, …).

4.Stupeň: Vysoký stupeň automatizácie [High Automation]

Po hutnej trojke, poviete si, čo ešte môžu skrývať ďalšie dve úrovne? Nuž štvrtá úroveň sníma z človeka aj povinnosť riadiť krízové situácie. Auto už sa rozhodne samo či v protismere rútiace sa auto bude pre posádku bezpečnejšie čelne naraziť alebo realizovať uhybný manéver do bočného zrázu za krajnicou. V tomto štádiu automatizácie už vodič nenesie zodpovednosť za riadenie vozidla a teda vo svojej podstate auto nemusí mať ani vodiča. Ako to, že to teda nie je posledný stupeň automatizácie? Nuž regulátor hovorí, že auto 4ho stupňa môže šoférovať len v rámci štandardných podmienok cestnej premávky. Ak nastanú podmienky, že senzory vozidla nie sú schopné vnímať dopravnú situáciu, auto musí zastať na kraji cesty a odmietnuť pokračovanie v jazde. Ak sa nachádza v takej situácii v aute vodič, môže prevziať riadenie, ak ide o auto bez vodiča, budú musieť pasažieri počkať na náhradné vozidla alebo aspoň „do vyriešenia problému“, pre ktorý auto zastalo. Medzi špeciálne módy, ktoré nebudú môcť jazdiť úplne samé, budú patriť napríklad aj autá s prednostným právom jazdy (sanitky,  policajné autá, …), ktoré musia niekedy úmyselne porušovať predpisy platné pre iných účastníkov premávky,

5.Stupeň: Plná automatizácia [Full Automation]

Ak ste čítali jednotlivé stupne postupne spolu so mnou, asi vám príde, že piaty stupeň je takmer zbytočný. Ide totiž o stav, kde samojazdné auto dokáže jazdiť aj mimo značené cesty (napríklad po prašných alebo lesných cestách) a dokáže sa šoférovať samo (aspoň v provizórnom móde), aj keď je nabúrané a nedokáže plne používať všetky senzory. (Jeden z princípov hovorí, že sa nechá „ťahať“ iným autonómnym vozidlom, ktoré aj samo odnaviguje, kam potrebuje odtiahnuť.  Aj keď v teoretickej rovine ide o zaujímavý koncept, v praxi sa k implementácii 5ho stupňa pristúpi asi len pri veľmi malom počte vozidiel. Je však dôležité povedať, že pre masové rozšírenie samojazdných áut piaty stupeň nie je ani potrebný. Úplne by sme si vystačili s funkčným štvrtým stupňom.

Pre anglicky hovoriacich celkom pekne zhŕňa jednotlivé úrovne aj nasledovná infografika:

Autonomous-driving-levels_summary

Vo svetle týchto podrobností je potrebné náš dojem, koľko autonómnych vozidiel okolo nás jazdí, trochu poupraviť. Je to už šesť rokov dozadu, čo služobný Mercedes môjho šéfa dokázal na diaľnici sám držať odstup od vozidiel, sám sledoval stopu pruhov na ceste a keď ste v navigácii zadali, kam chcete ísť, sám sa radil automaticky do správneho pruhu na odbočenie. Keďže šéf bol unavený, poprosil ma, či by som to neodšoféroval naspäť. A poviem vám, bol to veľmi zvláštny pocit. Auto si išlo samo, cítil som sa ako dospelý, ktorý musí formálne robiť pedagogický dozor dieťaťu pár dni pred 18-tými narodeninami.  Samozrejme som sa snažil spočiatku dôkladne kontrolovať „rozhodnutia“ palubného počítaču, ale po niekoľkých minútach som pochopil, že (podobne ako v prípade spomínaného skoro-dospelého teenagera) je to v podstate zbytočná obsesia. Po asi 100km som dospel do skľučujúceho pocitu. Nebolo do čoho brdnúť,  túžil som, že by mi niekto podal videohru alebo knižku do ruky.  Inokedy celkom pohodlné miesto vodiča sa mi zdalo odrazu akési stiesňujúce. Ničotný pocit uprostred, ani ryba ani rak. Ani pustiť oči z cesty (stále zodpovedám za prípadnú haváriu), ani z trucu prepnúť na manuál. Takto nejako vyzerá stupeň 2 autonómneho vozidla.

Tak kedy teda u nás?

2018 kalendárSkúsme sa však vrátiť naspäť k pôvodnej otázke: Kedy budú u nás jazdiť autonómne vozidlá? Táto otázka má dve roviny: technologickú a právnu. Z technologického hľadiska je postačujúce, aby sa firmy dopracovali k certifikovanému riešeniu stupňa 4. Nemalá časť automobilov už dnes má montované systémy na stupeň 2. To však znamená, že už musí mať všetky senzory pre to, aby mohla jazdiť aj stupňom 4, zostáva nahradiť len ľudskú hlavu. Nezabúdajte totiž, že stupne 3 a 4 už „dopĺňajú“ nad rámec druhého stupňa „len“ vyhodnotenie, čo je optimálna situácia. V reči počítačov, autá už majú potrebný hardware na autonómne riadenie (čo presne musí mať rozoberáme v tomto doplnkovom blogu), zostáva doplniť softvér. A ten sa dá dohrať aj do áut, ktoré neboli pôvodne vyrobené ako autonómne. Teda, ako náhle sa podarí nejakej automobilke získať certifikát na software úrovne 4, dokážu vám prerobiť existujúce auto na úroveň 4. Nebude teda treba masovo poslať do šrotu existujúce auta a slávnostne si kúpiť nové, autonómne. (tento argument mnohí používajú na podporu presvedčenia, že to bude trvať desaťročia, kým sa staré autá vymenia.) Jasné nehovorím o Škode 120L ani o Daewoo Tico, ale autá uvedené na trh za posledných 3-5 rokov už majú dané senzory alebo sú pripravené na ich domontovanie.

Samozrejme, na to, aby nejaká firma získala certifikát stupňa 4 bude musieť preukázať dozorujúcim orgánom, že auto zvládne rozsiahle testy v reálnej premávke. Taká autoškola pre palubný počítač. Narozdiel od ľudského vodičského testu (uvedomili ste si, že jazdíme v autoškole niečo menej ako 800 km, kým nám dajú vodičák?), autonómne autá musia najazdiť stovky miliónov kilometrov. Koľko presne, aby bolo dokázané, že spôsobujú menej nehôd ako ľudia, som rozpísal tu v doplnkovom blogu. Akonáhle však získajú certifikát, software môže byť masovo inštalovaný prakticky okamžite. U áut ako Tesla dokonca aj na diaľku, bez servisnej návštevy. Podľa informácií z branže sa viaceré spoločnosti nachádzajú v už v desiatkach miliónov najazdených kilometrov a pridávajú ich exponenciálnym tempom. Je teda pravdepodobné, že prví pionieri prekročia požadované hranice na prelome rokov 2018 a 2019. Potom už to pôjde riadne z kopca. Prečo teda väčšina verejnosti má pocit, že samojazdiace autá u nás tak skoro nebudú?

Idylku „Veď to je ešte sci-fi, nás sa to predsa netýka, …“ podporuje aj pomerne zarážajúci fakt, že popredné priečky vo vývoji autonómnych vozidiel neobsadili samotné tradičné automobilky. V rebríčku počtu uznaných patentov na samochodné autá sú aj niektoré prekvapivé mená. Skúste si tipnúť, ktorá značka je najďalej, správnu odpoveď nájdete tu. Tým, že Slovensko je automobilovou veľmocou (stále vyrábame najviac áut na obyvateľa spomedzi všetkých krajín na svete), mnohí Slováci majú pocit, že keby to bolo tak horúce, tak to predsa musí byť znateľné už aj vo fabrikách, do ktorých každé ráno chodí pospolitý slovenský ľud (a desiatky Srbov, Bulharov a iných národností). Nuž a tu je zakopaný aj dôvod, prečo by naši politici mali spozornieť a urobiť aj nejaký ten krôčik vpred. Ak totiž autonómne vozidlá začnú chrliť značky, ktoré sa na Slovensku nevyrábajú, s našou automobilovou pozíciou to pôjde, slušne povedané, do temna hrubého čreva tou kratšou cestou.  Preto kroky ako súdny zákaz Uberu (ktorý bude zrejme jeden z prvých veľko používateľov autonómnych vozidiel) alebo i číra absencia diskusie o tom, ako by mali vyzerať pravidlá premávky so samojazdiacimi autami.

Toho posledného bodu sa týka aj druhá rovina samojazdiacich áut, právny aspekt. Podľa aktuálnych zákonov, motorové vozidlo stále vedie vodič a vodičom musí byť svojprávna, (až na niektoré výnimky) dospelá fyzická osoba, ktorá navyše úspešne absolvovala vodičský kurz v autoškole.  Teda aj keď bude mať nejaká firma platný medzinárodný certifikát na stupeň 4 alebo nebodaj 5, stále mu to nemusí znamenať, že autá budú môcť jazdiť bez vodiča. Ak sa Slovenská vláda rozhodne, pokojne môže takéto autá z našich ciest vykázať . Samozrejme odpoveďou môže byť, že niekto z cestujúcich sa prehlási za vodiča a sadne si dopredu (aby nešoféroval z kufra ako Michal Kováč mladší). Musí mať však platný vodičák a stále ponesie plnú zodpovednosť za prípadnú dopravnú nehodu. Druhou možnosťou bude, že sa polícia rozhodne uplatniť na autonómne vozidlá objektívnu zodpovednosť (ktorá už funguje dnes) a bude brať na paškál vlastníka vozidla, bez ohľadu na to, kto bol v danom vozidle sediaci. To by v dnešnom právnom systéme jemne zvýhodňovalo firmy (právnické osoby), ktoré by ľahšie mohli takéto riziko jednoducho poistiť, ale z prípadných smrteľných nehôd by sa vyviniť samozrejme nešlo. Je pomerne smutné, že o tejto téme sa zatiaľ na Slovensku zatiaľ nezačalo ani diskutovať. Slovensko je totiž tranzitnou krajinou pre pomerne veľa nákladnej, cestnej dopravy. Práve kamióny a nákladné autá budú rýchlo nahradené, lebo vodiči predstavujú zbytočný rizikový  ľudský faktor a vysokú nákladovú položku celého podnikania týchto firiem.

Ak by sme však predsa zostali (opäť raz) Absurdistanom a autonómne autá nepovolil, či dokonca aktívne zakazovali, svoje plány už s autonómnymi autami má aj Európska únia. Takže úplný zákaz nám asi nehrozí, ale faktom zostáva, že ak by sa autonómne vozidlá objavili u nás len vďaka legislatíve EU, tak by to mohlo trvať o 3-4 roky dlhšie, ako keď si prijmeme vlastnú legislatívu dobrovoľne. Takže zostáva dúfať, že sa nájde niekto osvietený na ministerstve dopravy alebo vnútra (neverím, čo píšem), kto túto tému pohne ďalej.