Taaaati, čo je to BigData?

Pri svojej práci sa stretávam často s tým že musím priateľom na pive alebo známym vysvetľovať, čo to vlastne také zaujímavé robím, že je ochotný niekto za to zaplatiť. Občas sa zabudnem alebo zamotám do svojich vlastných konštrukcií a tak vysvetlenie môže byť pre publikum polo zrozumiteľné. Rozhodol som sa teda si to v pokoji premyslieť a skúsiť to vysvetliť tak, ako by som to hovoril 6 ročnému dieťaťu.  „Taátiíí, a čo je to Big Data?“

Nuž, Oliver, my ľudia si síce pamätáme celkom dobre zážitky, ako keď si sa potkol a vysypala sa ti tácka s hranolkami, pamätáš? Ale ako ľudia si nedokážeme zapamätať veľa vecí, ktoré sú podobné alebo, ktorých je naraz veľa. Keď teda napríklad nakupujeme v obchode, teta predavačka si nemôže pamätať, čo presne každý nakúpil a koľko za to zaplatil. Aby ujo, čo vozí každé ráno z pekárne do obchodu čerstvé rožky vedel, koľko ich má priniesť aby sa každému ušlo, teta predavačku musí nejak vedieť koľko rožkov si tak bežne ľudia do obchodu prídu kúpiť.  Kedysi v minulosti si teta predavačka preto zapísala do takej knižky, koľko čoho sa predalo a na konci dňa si pekne znovu prečítala, čo všetko sa predalo a vedela povedať ujovi z pekárne, koľko rožkov si v taký normálny deň u nej ľudia vypýtajú.

Keď však v obchode začalo pribúdať rôznych tovarov, tak zápisy do knižky začali byť veľmi dlhé a na konci dňa bolo treba spočítať strašne veľa strán, ktoré si teta predavačka zapísala. Ľudia preto začali rozmýšľať, ako si pomôcť a niekomu napadlo, že by poznámky o tom, koľko sa čoho v obchode predalo mohli zapisovať do počítača. Keď teta predavačka uloží čo sa predalo do počítačovej pokladne, tak večer môže počítač za ňu spočítať všetko a pripraviť pre uja pekára zoznam, ktorý sa rovno vytlačí na tlačiarni. Neskôr dokonca šikovní ujovia vymysleli ešte jedno zlepšenie a tak teta predavačka už nemusela zadávať do pokladne, čo sa predalo sama, ale pri pokladni jednoducho kupované veci podržala pred pokladňou a tá si odfotila obal a sama si zapamätala, čo si kto v danom obchode kúpil.

Keď už si počítač pamätal všetko, čo si ľudia v obchode kúpili, mohol počítač tete predavačke nie len poradiť, koľko čoho treba na ďalší deň objednať od uja pekára a iných továrni na cukríky alebo mliečko. Počítač mohol napríklad ukázať, že deti, ktoré chodia do predajne majú radi kinder čokoládky a menej im chutia keksíky. Teta predavačka teda vie, že potrebuje mať vždy v obchode kinder čokoládky, aby keď deti prídu neboli smutné. Teta predavačka má však v obchode veľa rôznych vecí a keby musela sama každý večer prechádzať v počítači všetky veci, trvalo by jej to strašne dlho. A ona je aj po celom dni predávania unavená. Preto, Oliver, začali pracovať ďalší ujovia a tety, ktorí pomáhajú tete predavačke a oni za ňu prechádzajú do počítača nahrané čísla. Keď sa niekto na niečo dlho pozerá, tak dospeláci hovoria, že to analyzuje. Títo ujovia a tety sa preto volajú analytici, lebo sa dlho pozerajú do počítača, čo všetko si ľudia v obchode kupujú. Teta predavačka tak môže celý deň predávať a nemusí sa starať o počítač a teta a ujovia analytici za tetu predavačku pozerajú do toho počítača.

Keď videli tety v iných firmách ako analytici tete predavačke pomáhajú s počítaním, aj oni si kúpili počítač a aj oni začali ukladať zápisky o svojich podnikoch do počítačov. A podobne ako teta predavačka, aj oni poprosili analytikov, aby im prišli pomôcť pozerať sa na tieto čísla v počítači. Dnes už skoro v každej firme majú nejakých ujov alebo tety, ktorí pracujú ako analytici.

Keď obchody a fabriky videli, že zapisovať predané veci do počítača je veľmi jednoduché a oplatí sa im to, začali rozmýšľať, aké ďalšie informácie by si mohli do počítaču ukladať. Prišli na to, že aj ľudia, čo chodia nakupovať do obchodu majú doma počítače a tak môžu tete predavačke napísať vopred, čo by si chceli kúpiť. Teta predavačka tak vedela, čo budú potrebovať a keď prišli do obchodíku, tak už to mala pre nich pripravené. Ľudom, čo nakupovali sa to páčilo, lebo tete predavačke mohli napísať aj večer, keď už bol obchod zavretý. Postupne sa nakupovanie cez počítač zapáčilo toľkým ujom a tetám, že ich bolo viac ako pred tým chodilo do obchodíku, lebo niektorí ujovi a tety pred tým nestihli prísť z práce a kúpiť, čo potrebovali, a teraz mohli nadiktovať nákup  cez počítač tetám predavačkám.

Diktovanie nákupov cez počítač prinieslo, Oliver, však ešte jednu dôležitú vec. Keď prišli ľudia nakupovať do obchodu, tak teta predavačka presne videla, ktorý ujo a teta prišli do obchodu. Keď si však diktovali ľudia objednávky cez počítač, tak aby teta predavačka vedela, ktorý ujo alebo teta si objednávku nadiktovali, tak museli ešte o sebe napísať ako sa volajú, kde bývajú, aby keď prídu do obchodu, tak teta predavačka vedela, že sú to oni. Takisto, kým všetci ujovia a tety museli prísť do obchodu si vybrať, čo si chcú kúpiť, tak teta predavačka ich stihla všetkých obslúžiť. Keď prišlo viac ľudí na raz, tak si museli počkať v rade, kým teta predavačka im mohla predať veci, po ktoré si prišli. Keď však mohli ľudia diktovať tete predavačke svoj nákup aj cez počítač, tak už ľudia nemuseli čakať, lebo počítač si rýchlo zapamätal, čo si ľudia objednali. A keďže počítače sú také rýchle, že dokážu písať rýchlo, ako keby si do knižky písalo milión tiet predavačiek, nadiktované objednávky začali pribúdať tak rýchlo, že už ani tety a ujovia analytici nestíhali sa pozerať v počítači na tieto objednávky nadiktované cez počítač.

Najhoršie na tom boli tety a ujovia analytici vo veľkých krajinách, kde je veľa počítačov, napríklad v Amerike. Keď už videli ujovia analytici v Amerike, že ľudia si diskutujú cez počítač naozaj veľmi veľa objednávok pre tety predavačky a analytici už nestíhajú analyzovať tieto objednávky, zobrali slovo Big (znamená veľký po amerikánsky) a Data (znamená zápisky) a povedali, že ľudia už robia Big Data, teda že zapisujú do počítačov veľmi veľa poznámok. Aby tety a ujovia analytici mohli stále pracovať, museli sa naučiť ako pozerať na čísla v počítači aj keď ľudia robia Big Data. Naučili sa preto, ako ukázať počítaču, aby sa pozeral sám, bez človeka, na zapísané objednávky. Počítače si teda najprv medzi sebou pošlú objednávky a spolu sa o tom porozprávajú až výsledok potom povedia ujovi alebo tete analytikovi. Tí ujovia a tety analytici, ktorým sa páčilo, keď sa počítače rozprávajú medzi sebou, sa začali volať BigData analytici. Niektorým ujom a tetám analytikom sa však nepáčilo, keď sa počítače medzi sebou rozprávali a tak nezačali pracovať s BigData a zostali sa volať dátoví analytici.

„Tatí? A ty si datový analytik alebo BigData analytik?“ Nuž, Oliver, tatino bol dlho dátový analytik a teraz som BigData analytik. „Tatí, a ja keď vyrastiem budem tiež BigData analytik?“ No, to neviem, Oliverko, ale keď sa budeš snažiť, tak budeš môcť byť čokoľvek, čo budeš chcieť. Kľudne aj BigData analytik. Dovtedy Ti však musia narásť zúbky, musíš sa naučiť chodiť, rozprávať a mnoho iných vecí. Ale keďže len dnes si sa narodil, tak zatiaľ vitaj na tomto svete, máme z Teba s maminou veľkú radosť.  A zatiaľ príliš neanalyzuj veci. Nech Ti nehovoria, že si príliš po tatinovi.