Fenomén Falošných správ (Fake news), šírených úmyselne cez sociálne siete s úmyslom manipulovať mienku ľudí, už sa rozvinul a jeho dopady bolo vidno na niekoľkých posledných voľbách. To všetko však bolo len selankou oproti tomu, čo nás v tejto oblasti ešte čaká. Kde sa však vlastne fenomén Fake news vzal? A čo boli faktory, ktoré podporili jeho rast?
Tento blog je súčasť série článkov 15 kľúčových zmien 2018, ktorá hovorí o trendoch alebo prekvapeniach, ktoré sa pravdepodobne stanú v najbližších mesiacoch v oblasti dát a technológií. Ak pracujete v niektorej z týchto oblastí, prečítajte si okrem tohto blogu aj ostatné trendy na 2018.
Keď cenzúre opadalo lístie
Snaha manipulovať verejnú mienku je síce nie rovnako stará ako ľudstvo samé, ale delí ich vzájomne isto len pár generácií. Za celé fungovanie ľudstva však musela meniť svoju podobu, podľa toho aké spoločenské zriadenie práve prekvitalo. V čase staroveku bola moc koncentrovaná do rúk kmeňových vodcov,kniežat, kráľov, faraónov, šachov či východných dynastií. Ak ste chceli manipulovať mocou, stačilo nájsť cestu ako ovplyvňovať úzku skupinku mocných. Vznikali na to rôzne taktiky od hrubých až po rafinovane nevinné (spomeňte si na Tisíc a jednu noc).
S príchodom mestských štátov a zábleskov gréckej či rímskej ríše, na získanie moci bolo nutné manipulovať už širšie skupiny ľudí: senátorov, vyslancov či radných. Do popredia preto išla rétorika, veda ako kulantne podať aj prekérne veci a získať nadšenie publika. Historikom známa je samovražda Marka Antonia, ktorý si siahol na život po tom ako o ňom v Ríme rozšíril falošné správy jeho sok Oktavián. Samostatnou vetvu vplyvu si vybudovali umelci, ktorým svet toleroval (pod rúškom fiktívnych príbehov) rozpovedať aj pálčivejšie témy (napr. Epos o Gilgamešovi).
Na konci stredoveku však klasické, absolutistické zriadenia postupne miznú a nahrádzajú ich konštitučné monarchie, Republiky, či iné formy všeobecného ľudového spravovania. Moc už nebola časovo neobmedzená a s príchodom demokratických režimov (alebo tých, ktoré sa snažili aspoň tak vyzerať) bolo potrebné presvedčiť masy “o svojej pravde”. K tomuto výrazne prospeli nástroje masovej komunikácie. Prejavy už nebolo potrebné vytesať do kameňa, stačilo ich vydať ako knihu či dennú tlač. “Drobným” problémom však zostávalo, že čitateľ si musel dané médium (knihu alebo noviny) kúpiť a tak bolo ťažké klamať dlhodobo, lebo vaše klamstvá si ľudia mohli proste prestať kupovať.
Raj na zemi pre manipulátorov opäť prinieslo zavedenie rozhlasu a televízie. Rovnako ako noviny umožňoval rozšíriť informáciu bleskom medzi široké masy, ale “konečný spotrebiteľ klamstiev” už nemusel za obsah platiť, čo robilo mediálnu manipuláciu udržateľnejšou. Navyše, prevádzka celonárodných rozhlasov alebo televízie je tak nákladná, že vo väčšine krajín dlho bola výsadou len štátu, čo umožňovalo propagandu ušetriť akejkoľvek konkurenčnej kritike. (len si spomeňte, ako závažnú úlohu zohralo Rádio Twist a Markíza pri boji proti mečiarizmu). V krajinách východného bloku sa cenzúra televízie a rozhlasu stala ústredným nástrojom politického prežitia. (ako mimochodom do dnes je v Severnej Kórei). Z dnešného pohľadu aj to boli Fake news, ale zaujímavé, že vtedy sa to tak ešte nebralo.
Dôvodom, prečo televízna a rozhlasová propaganda boli tak účinné, bola hlavne skutočnosť, že neexistoval popri nich kanál, ktorý by menším skupinkám ľudí, ktorí vedia, že sa nehovorí pravda, umožnil dať to vedieť zvyšku obyvateľstva. Najjednoduchšou technikou bolo “nevhodné správy” proste “zabudnúť odvysielať.” Pomyselné lístie však začalo stromom masovej manipulácie opadávať s príchodom internetu. Zrazu bolo možné rýchlosťou svetla paralelne s televíznym vysielaním poslať pospolitému svetu dôkazy, že je to podvrh. Televízia stratila informačný monopol, masy ľudí už sa nedali manipulovať tým, že si nejakú informáciu “nevšimnete”. Ak ste ako politik alebo biznisman chceli manipulovať verejnou mienkou, už ste sa nemohli postaviť do telky a tlačiť ľuďom kaleráby do hlavy. Akýkoľvek nímand vás mohol sfúknuť na svojom blogu alebo na sociálnej sieti. Manipulácia teda musela pridať ďalší rozmer.
Anatómia Fake news
Ak prijímate informácie od jedného, pre vás neosobného, zdroja, ste v strehu si overiť vierohodnosť takýchto informácii. Čo však, ak správu dostanete od niekoho blízkeho, kto by vám predsa neklamal?! Nebudete pátrať, je predsa jedno odkiaľ ju on(a) má, keď mi to hovorí, bude to zrejme pravda. Tento efekt sa umocňuje o to viac, ak vám informáciu nehovorí z očí do očí, ale pošle vám ju, a vy si ju čítate s časovým posunom oproti tomu, ako ju on(a) poslal. Keby to bola blbosť, tak už to predsa niekto medzičasom vyvrátil, nie? Sociálne siete poskytujú ideálne podhubie pre všetky vyššie uvedené predpoklady Fake news:
a] ak na sociálnej sieti vypustíte nepravdivú správu, tak vaši priami priatelia sa vás možno ešte spýtajú, kde ste k tomu prišli. Ale priatelia vašich priateľov, ku ktorým sa dostala daná správa preposlaním alebo lajkovaním niektorého z ich blízkych, vás už kontaktovať o pravdivosti informácií nebudú.
b] Každý, kto prepošle takúto Fake správu, jej tak pridáva punc vlastnej kredibility. Ak navyše uvedená správa (vďaka viralite) sa k vám dostane od viacerých blízkych v podobnej dobe, nie je ťažke podľahnúť klamu, že je to seriózna informácia. Navyše virálnym šírením správy (po sociálnych sieťach) zapájate do komnikácie oveľa väčšie množstvo ľudí. Je to ako keby vaše falošné noviny ľudia zadarmo kopírovali na svojich kopírkach a dobrovoľne ich ponúkali ďalším ľuďom na ulici.
c] väčšina z nás venuje sociálnym sietiam len “rýchly pohľad”. A tak čas/priestor konfrontovať zdroj informácií (v porovnaní, že by vám ju niekto povedal osobne do očí), je výrazne nižší. Proste len zaregistrujete, že táto správa išla okolo vás.
d] všeobecné povedomie, že média majú možnosť vzájomnej krížovej kontroly, len umocňuje tento problém. Je pohodlné skĺznuť do presvedčenia, že keď také veľké množstvo ľudí, ktorí predo mnou mali možnosť overiť validitu informácie, tak určite urobilo. Tisíc lajkov, ktoré daný článok má, potom slúžia ako deaktivácia vlastnej ostražitosti. Veď načo plytvať vlastným časom na “opätovné” overenie danej informácie, keď tak urobili už stovky ľudí predo mnou.
e] Pri novinách za šírenie masového klamstva musel zaplatiť šíriteľ (vydavateľ novín) aj príjemca správy. Pri televízií, odpadli náklady príjemcu, ale stále ste museli hradiť náklady šíriteľa (napr. náklady na vysielanie). Pri sociálnych médiach, už odpadli nielen náklady koncového prijímateľa, ale aj náklady vysielateľa. Tým sa zároveň “demokratizoval” prístup k tvorbe (falošných) správ a dáva šancu aj pomerne malým skupinám ľudí spustiť masovú hystériu.
Éra masovej manipulácie tak nadobudla novú podobu. Stačí vám konto na sociálnych sieťach, ktoré dá dokopy profesionálne vyzerajúci článok/správu. Následne ju prepošlete po rozsiahlej sieti svojich známych a čakáte, kým sa snehová guľa nabalí. Nepotrebujete na to ročný rozpočet televízie, ani knižného vydavateľstva. Vaša klamlivá správa sa šíri zadarmo a rýchlo.
Ešte než sa pustíme k popisu budúcnosti Fake news, dovoľte mi jeden postreh: Nástup fenoménu Fake news poukazuje aj na to, ako sú niektorí politici pozadu. Snahy Danka a SNS pomocou riaditeľa televízie získať možnosť manipulovať masy sú úplne mimo. Jediné, čo tým dosiahne, je, že zdecimuje počet divákov RTVS a kvalitu samotného média. Títo politici si totiž neuvedomili, že hoci budete kontrolovať televíziu a rozhlas, stačí raz pobozkať výložky a echo “kapitán Danko”, ktoré sa vám vráti zo sociálnych sietí, je desať krát horšie ako vplyv, ktorý máte v danej televízii. Stratégovia Putina, Zemana či Trumpa, naopak pochopili, že udávať prím vo Fake news na sociálnych sieťach je dnes už oveľa dôležitejšia zbraň ako byť vo všetkých televíziách.
Smajlík ako spúšťač nukleárneho útoku
V strešnom článku o trendoch 2018 som avizoval, že hoci Fake news už teraz zodpovedajú za niekoľko politických prekvapení (Brexit, Donald Trump, Miloš Zeman, …), ich deštrukčný vplyv nie je vôbec na ich vrchole. Čakajú nás žiaľ ešte horšie veci.
Ak si pamätáte nespočetné množstvo amerických filmov, kde uniesli prezidenta nejakého štátu a pod hrozbou zbrane ho prinútili vyhlásiť niečo nepríjemné pre danú krajinu, tak týmto smerom sa fake news uberajú. Na rozdiel od filmového patetizmu (žiaden prezident USA by pod hrozbou zbrane neodovzdal krajinu nepriateľovi, nechal by sa radšej zastreliť), nebude však potrebné politikov ani unášať ani na nich mieriť hlavňou. Pokroky umelej inteligencie nám umožňujú z verejne dostupných prejavov daného človeka odpozorovať spôsob jeho reči, dikciu aj autentický slovník daného človeka, takže dnes je možné vytvoriť dokonalú videonahrávku niektorého z politikov, kde “hovorí k svojmu ľudu” vecí, ktoré sú podobné tým vyššie spomínaným filmovým. Predstavte si tu katastrofu, že by nejaká zahraničná tajná služba dokázala zostrojiť nahrávku Trumpa ako nariaďuje útok na Severnú Kóreu (alebo iný kontroverzný štát). Kým by biely dom stihol dementovať správu, už by mohli letieť vzduchom odvetné rakety. Fake news naozaj môžu mať aj ľudstvo ohrozujúce rozmery. Lebo, zakiaľ nad podvrhnutým textom sa pozastaví nejaká časť populácie, video, kde líder “na oficiálnej tlačovke” niečo vyhlási, už pôsobí presvedčivo na masy.
Málo ľudí vie, že za akceleráciu tohto celého zodpovedá aj tak nevinná vec ako je smajlík (alebo iný emotikon). V 90tych rokoch, keď sa výrazne rozvinula digitálna komunikácia, ľudia prišli na to, že SMSka alebo email dokážu síce sprostredkovať faktickú časť správy, ale skutočné pochopenie posolstva viet 
typu “Veľmi pekne Ti ďakujem!” je potrebné preniesť aj emóciu, ktorá s daným textom súvisí (napr. sarkazmus alebo nadšenie). Na svoju legendárnu dráhu tak nastúpili emotikony. Spolu s ich zavedením sa však objavila aj ďalšie dátová otázka: Ako z textu vyhodnotiť postoje človeka, tzv. Sémantická analýza. Práve vývoj tejto oblasti poznania bol základom pre sofistikovanejšiu analýzu ľudského prejavu. Postupne sa začali skúmať intonácia, dikcia reči, typický slovník človeka a niekoľko ďalších faktorov, ktoré dokážu poukázať na to s akou emóciou vlastne človek hovorí. Kam až sa dostala umelá inteligencia si prečítate tu.
Ľahšie terče
Nepríjemným akceleračným faktorom Fake news je aj fakt, že verejní činitelia a celebrity sú oveľa ľahším cieľom na vytvorenie falošných správ. Okrem toho, že o ich výroky je oveľa väčší záujem (teda keď ich vypustia, tak sa šíria rýchlejšie ako status o Margite z Horných Obdokoviec), sú aj ľahšie falšovateľné. Na natrénovanie presvedčivého „umelého dvojníka“ je totiž potrebné väčšie množstvo existujúcich (a dostatočne dlhých) video prejavov danej osoby a tie ľahšie získate o Donaldovi Trumpovi ako Ďurovi z vedľajšej dediny. Konštelácia vysokej dostupnosti podkladov a intenzívnej virálnosti po zverejnení sú teda „istotou“, že takéto pokusy sa objavia.
Čo s tým?
Zostáva teda len posledná otázka: Ako s týmto fenoménom bojovať? Snahy rôznych štátov uložiť priamo prevádzkovateľom sociálnych sietí povinnosť aj dozoru nad Fake news pokladám za opodstatnené. Prevádzkovatelia sietí ako Facebook sa totiž nemôžu tváriť, že oni “len poskytujú priestor diskusii”, lebo presne to je najdôležitejší aspekt Fake news. S veľkou pravdepodobnosťou vzniknú aj certifikačné autority, ktoré budú dávať každej skutočnej správe punc pravdivosti. Vedľa článku si tak raz nájdeme aj označenie “overený zdroj informácií”. Paradoxne pre spravodajské účely opäť možno stúpne na popularite TV a rozhlas (ktoré inak upadajú). To najpodstatnejšie však vie urobiť každý z nás: “preposielajte len tie správy, ktorých zdroj poznáte”. Ak dostanete od priateľov správu, ktorej zdroj nie je jasný, proste ju nikam neposielajte. Ak totiž Fake news stratia virálny aspekt, zaniknú v hluku iných senzácií. A to by malo byť našim spoločným cieľom.
Tento blog je súčasť série článkov 15 kľúčových zmien 2018, ktorá hovorí o trendoch alebo prekvapeniach, ktoré sa pravdepodobne stanú v najbližších mesiacoch v oblasti dát a technológií. Ak pracujete v niektorej z týchto oblastí, prečítajte si okrem tohto blogu aj ostatné trendy na 2018.
Publikované dňa 6. 2. 2018.
Späť na domovskú stránku
