Voľby sú skoro ako „futbalový zápas bez striedania“ | Ani samotný volebný zákon „si nemyslí“, že niekto získa 150 poslancov | Je kandidátka pyramídovou hrou? | Oplatí sa strane mať viac mladých na prilákanie voličov? | Kandidát by mal pre stranu zohnať aspoň 182 hlasov.
V prvom diele volebného dátového seriálu sme si rozobrali Kauzu 150 (alebo aj Matovičovú Fintu, ak chcete), ktorá sa snaží hrať s koncom kandidátky. Táto rozprava však poukázal na jeden čudesný predpoklad, ktorý slovenské volebné pravidlá stanovujú a na ktorý sa až príliš často zabúda vo volebnej diskusii. Dnes sa tak musíme vrátiť o krok späť a položiť otázku: „Oplatí sa vlastne strane mať 150 kandidátov?“
Načo vlastne 150?
Ak ste si po prečítaní predošlého odseku povedali: „Čo je to za hlúpu otázku? Veď to je jasné, toľko je poslancov v NRSR“ , dopúšťate sa rovnakej chyby ako zákonodarcovia, ktorí pravidlá volieb a volebnej kampane nastavili. Tie totiž nastavili možnosť postaviť 150 kandidátov do volieb 150 členného parlamentu trochu alibisticky (dať strane teoretickú možnosť obsadiť všetkých 150 miest) a s troma naivnými predpokladmi. A práve tie si v dnešnom diele detailne rozoberieme.
Tým prvým naivným predpokladom zákonodarcu je, že strana naozaj získa 150 mandátov. Poviete si fér: veď niekto môže vyhrať teoreticky aj na nulu. Problémom však je, že ani samotné zákonne pravidlá vlastne reálne neveria, že sa to stane. Chcete dôkaz? Strana, ktorá vyhrá voľby dostane od prezidentky alebo prezidenta SR poverenie na zostavenie vlády. Je pritom bežné, že najúspešnejší politici z kandidátky sa stávajú ministrami, štátnymi tajomníkmi alebo vedúcimi orgánov ako SIS alebo NBÚ, ktorých výkon nie je zlučiteľný s mandátom poslanca NRSR.
Futbalový zápas bez striedania
Zákon, samozrejme, na to pamätá v podobe možnosti, že mandát poslanca takto „uvoľneného na výkon inej funkcie“ spočíva. Na dobu trvania jeho inej funkcie nastupuje náhradník, ktorý je ďalším v poradí z kandidátnej listiny (samozrejme po započítaní poradia z prekrúžkovaných). A tu sa dostávame k tomu logickému patu. Ak strana naozaj získa 150 mandátov a top 20 či 30 ľudí odíde do vlády (pritom pre náš argument stačí aj iba ten jeden líder, ktorý dostane poverenie od prezidentky), kto bude náhradníkom za takéhoto poslanca? Nie je predsa žiaden 151vý kandidát. Ak zákonodarca naozaj chcel umožniť využívať inštitút náhradníkov, tak by musel umožniť kandidovať každej strane väčší počet kandidátov ako je mandátov v samotnom parlamente. Absurdnosť tohto 150 kandidátov = 150 poslancov predpokladu sa dá dobre ilustrovať na športovej analógii. Ak by ste mali rovnaké pravidlo aplikovať na futbal, tak by to vyzeralo asi nasledovne: Na zápas síce môže nastúpiť 11 hráčov a máte povolené 3 či 4 striedania počas zápasu, ale pravidlá by vám umožňovali nominovať na zápas stále iba 11 hráčov. Možno sa smejete, čo je to za koninu. No, ale takto nejak si to zákon o voľbách do NRSR predstavuje.
Iste vám napadne, že scenár získať 100 percent hlasov je predsa nereálny a tak vyššie uvedená diskusia trochu „uletená“. Nuž tu vás nachytá volebný zákon z ešte jedného naivného predpokladu. Asi vás prekvapí, že 150 mandátov môže mať pokojne aj strana, ktorá získala vo voľbách 11% či dokonca 7% hlasov voličov. (V úplnom extréme dokonca aj strana s 5.01% hlasov). Stačí totiž, aby politická scéna bola dostatočne fragmentovaná a všetky ostatné strany získali menej ako 5% hlasov. Zákonodarcovia teda do pravidiel slovenských volieb vmiesili predpoklad, že tu vždy budeme mať aspoň 2-3 silnejšie strany, ktoré získajú viac ako 5 percent. Zatiaľ ich v tom politické strany (aj my voliči) podržali, ale faktom je aj to, že počet prepadnutých hlasov sa už bežne pohybuje okolo 20%. Tohto roku nám podľa prieskumov preferencií hrozí dokonca možno i smutný rekord. Koľko kandidátov by teda strane stačilo prakticky?
Koľko poslancov je dosť?
Keď už vieme, že ani samotný volebný zákon „si v princípe nepripúšťa“, že by sa niekomu podarilo získať 150 poslancov, koľko kandidátov by stranám pohodlne stačilo? Na tento problém nám dávajú volebné dáta štatistickú odpoveď, ale existuje aj pomerne pragmatická, technokratická alternatíva.
Ak sa pozrieme do minulosti, tak hitparáda najväčších počtov dosiahnutých poslancov bolo nasledovná:
Za celú (viac ako 30 ročnú) históriu volieb žiadna zo strán nedosiahla viac ako 85 mandátov v NRSR. Ak by sme sa teda spoliehali na štatistický pohľad, historické dáta hovoria, že s pravdepodobnosťou 99.8% strana získa menej ako 97 mandátov. Na danú otázku však možno nazerať aj technokraticky, aj keď taký pohľad je značne cynický: Ak vo voľbách získate 90 mandátov, máte ústavnú väčšinu a na neexistuje žiaden úkon, v ktorom by vás ostatní účastníci parlamentu mohli prehlasovať. V tom momente je vám jedno, či ste podľa výsledku volieb získali aj daných 100 či dokonca 150 hlasov. Už vám na tom aj tak nezáleží, aj keby vám tie ostatné mandáty v NRSR prepadli. Teda pragmaticky strane by stačilo mať na kandidátke iba 90+počet náhradníkov (za ministrov a štátnych tajomníkov) kandidátov a stále by nijak nebola ohrozená na moci.
Načo teda 150 kandidátov
V predchádzajúcich odsekoch sme si ukázali, že 150 členná kandidátka je tak trochu alibizmus volebného zákona a teoretický počet, ktorý vlastne strana k absolútnej moci ani nepotrebuje. Oblúkom sa tak vraciame k pôvodnej myšlienke: Načo je vlastne dobré pre stranu nominovať 150 poslancov? Aká je vlastne pridaná hodnota kandidátov, ktorí sa nikdy nestanú poslancami?
Tu nám našťastie opäť prichádzajú na pomoc volebné dáta. Dá sa totiž spočítať, aký je efekt z kandidátov, ktorí kandidujú za stranu, hoci aj zo „zjavne nezvoliteľných“ miest na kandidátke. Ešte než vám to číslo prezradíme, dovoľte odkryť trochu pozadia. Odmerať dodatočný efekt kandidáta je trochu hra na vajce a sliepku. Ak totiž Jano či Katka kandidujú za stranu X, a získajú každý po 1000 preferenčných hlasov, získali ich vďaka strane a pozícii na kandidátke? (Do určitej miery iste, lebo keby každý kandidoval len za seba bez straníckeho „brandu“ všimlo/poznalo by ich menej ľudí. Miera tohto zisku zo spoločného brandu je samozrejme rozdielna pre každého kandidáta). Ale aj naopak, získava strana nejaké hlasy len preto, lebo za ňu kandiduje daný človek? (Opäť, nejakú časť nepochybne, lebo minimálne rodina a blízki svojho kandidáta určite podporia (takmer) bez ohľadu na to, za koho bude kandidovať. ) Preto na rozťatie tohto gordického uzla je potrebné urobiť určitý predpoklad.
V našom prípade sme prijali premisu, že (špeciálne pre menej známych kandidátov z nižších častí kandidátky) vlastné preferenčné hlasy, ktoré kandidát(ka) získa vo svojom mieste bydliska, je možné pokladať za jeho/jej individuálny prínos do spoločného výsledku strany. Skutočný efekt zrejme môže byť ešte o niečo vyšší, ale berme to ako konzervatívny odhad tohto osobného prínosu.
Čo hlava to +182 hlasov
Po priblížení predpokladov sa dostávame k samotnému číslu “osobného prínosu kandidáta”. V ostatných 2020 voľbách (ako najčerstvejšieho odhadu tohto javu) medzi relevantnými stranami (nad 3% hlasov) priemerný kandidát priniesol (podľa vyššie uvedenej metodiky) dodatočných 182 hlasov. To sa môže javiť na prvý pohľad ako málo, ale ak zoberiete do úvahy 150 člennú kandidátku, tak je to hneď viac ako 27 000 hlasov. Nie zanedbateľný „volebný kapitál“, hlavne pre menšie strany snažiace sa preklenúť 5% (alebo aspoň 3%) hranicu. Len pre orientáciu, na vstup do parlamentu ste v 2022 voľbách potrebovali 145 842 hlasov a na peniaze od štátu za výsledok vo voľbách iba 87 506 hlasov. To značí, že 150 členná kandidátka zložená z aktívnych kandidátov, ktorí sa naozaj snažia, vám doručí približne 32% výsledku potrebného na finančný príspevok od štátu. Nie na zahodenie.
Tento výsledok je samozrejme pre rozličné strany iný, lebo do „efektu dodatočných kandidátov“ vstupuje aj kvalita samotných kandidátov. Preto ak spočítame individuálne koeficienty pre každú zo strán dostane zaujímavý prehľad toho, koľko z celkového výsledku strany priniesol efekt „osobného prínosu“ kandidátov:
Z neho je jasné, že regionálne strany (maďarských menšín a KDH) ťažia z tohto efektu dodatočných hlasov od kandidátov významne. Ale aj u bežných strán ide o cca 9% celkového efektu. Nominovať dodatočných kandidátov do 150-ky teda prináša asi 10-tinu hlasov. Za povšimnutie stojí aj to, že kandidátka PS-Spolu vo voľbách 2022 ťažila najmenej z tohto efektu spomedzi štandardných strán. (O tom prečo je to tak naznačí čo-to už ďalší diel tohto seriálu.)
Pyramídová hra alebo cielená stratégia?
Ak by ste chceli byť naozaj významne cynickí, dali by sa tieto výsledky komentovať aj tak, že naplnenie kandidátky je tak trochu pyramídovou hrou. S celkového efektu „nezvoliteľných kandidátov“ totiž profituje úzka menšina kandidátov, ktorí sa do NRSR dostali (alebo ešte užšie vedenie strany, ktoré bude mať možnosť hospodáriť s financiami od štátu za získané hlasy). Práve od takéhoto konania však má odradiť strany volebná kaucia, ktorá dvíha latku návratnosti prípadnej špekulácie tohto druhu.
Volebné dáta nám umožňujú posunúť túto úvahu ešte o krok ďalej. Ak by ste chceli tento efekt cielene použiť, aký druh kandidáta dokáže efekt „osobného prínosu“ ešte navýšiť? Zaujímavý podnet prináša napríklad rozdelenie podľa veku kandidáta, kde je vidno, že s výnimkou ľudí do 30 rokov a nad 65 rokov, vek kandidáta nezohráva tak zásadnú úlohu v dodatočnom efekte.
Pozitívnu koreláciu prináša aj vysokoškolské vzdelanie kandidáta ako aj faktor ženy ako kandidáta, ale aj tu (podobene ako pri veku) sú dodatočné rozdiely pomerne malé.
Okrem toho, najmä pre menšie strany, možnosť nominovať 150 kandidátov má samozrejme aj praktický rozmer. Čím viac kandidátov, tým väčší počet sa môže poskladať na volebnú kauciu a/alebo na náklady kampane. Zároveň čím viac (aktívnych) kandidátov strana má, tým ľahšie sa jej organizuje celoslovenská kampaň v teréne.
Kam ďalej
Doposiaľ sme si vo volebnom seriáli rozobrali Matovičovu fintu a do akej miery sa oplatí mať naozaj 150 člennú kandidátku. Voľby však primárne majú byť prenesením vôle voličov do parlamentu. V tých najbližších dieloch sa teda pomocou dát spolu pozrieme, či parlament je naozaj odzrkadlením spoločnosti alebo úletom do extrémov. Budem sa tešiť s vami znova na skoré čítanie.
Publikované dňa 18. 9. 2023.
Späť na domovskú stránku
