Príroda nám dáva jasne najavo, že klimatické zmeny podceňujeme. Žial, zatiaľ sme ako spoločnosť nedosiahli ani to, aby sme si neklamali, či to problém je alebo nie je. Napriek tomu už existujú mnohé “skratky k cieľu” o tom, ako byť ekologickejší hneď teraz. Dá sa to?
Rôzne zaručené návody sa vynárajú do médií napriek tomu (či skôr vďaka tomu), že väčšina z nás nepozná skutočné fakty o eko téme. Pritom aj o Ekológií sa dá hovoriť pomerne jednoducho aj pomocou dát, najmä o tej, čo súvisí s dopravou. Naozaj si úprimne myslím (povedal som to aj otvorene aj v hutnom interview s Andrejom Tichým , čas 23min:05sek), že nastáva EKO éra. Za seba osobne naozaj fandím Eko prístupu už nejakú dobu a bol by som rád, keby sa nám podarilo zvrátiť globálne otepľovanie (a ostatné klimatické zmeny). Problémom však je, že aj tí najhlasnejší zástanovia znižovania uhlíkovej stopy, sa, žiaľ, podtkýňajú o jeden podstatný problém. O tom však o pár riadkov neskôr. Poďme si najprv vysvetliť základné kamene tejto diskusie.
Ako ekologické su SKUTOČNE formy dopravy?
Keď čítam o opatreniach na zmiernenie klimatických dopadov, často sa diskusia stráca v zákrutách to, či navrhnuté alternatívy sú naozaj lepšie a o koľko. Emisie skleníkových plynov sú komplexná vec (a taký Metán hrá oveľa dôležitejšiu úlohu, ako sa mu dostáva v diskusii priestoru). Ale aj pri zjednodušení celého tohto problému na uhlíkovú stopu (=koľko oxidu uhličitého vyprodukujú) jednotlivé formy dopravy alebo výrobné procesy, niektoré strany (občas aj účelovo) zamieňajú prevádzku s celkovým dopadom vlastníctva daného vozidla či stroja.
Preto, ak si myslíte, že keď sadnete na bicykel, tak vaša doprava je úplne ekologická, s prekvapením zistíte, že to nie je tak. Bicykel totiž neratie na strome ani sem nespadolo ako meteorit. Niekto ho musel vyrobiť a to znamenalo nejakú uhlíkovú stopu. Navyše, ak ste si kúpili bicykel, ktorý v skutočnosti nepoužívate, ublížili ste životnému prostredie ešte viac. Ako to však dať do súvisu?
Veľmi kvalitnú prácu v tomto ohľade zrealizoval think-tank ohľadne moderných foriem dopravy Lufthansa Innovation Hub, ktorý vo svojej aktuálnej štúdii, sumarizuje nielen priame náklady na prevádzku, ale zohľadňuje aj náklady na výrobu a servis daného typu dopravného prostriedku. Táto veľmi ilustratívna forma porovnania napríklad ukazuje, že diaľkové autobusy sú ekologickejšie ako regionálne vlaky, práve kvôli nepriamym nákladom na prevádzku. Rovnako zaujímavé je vidieť, že elektrické bicykle majú až dvakrát horší dopad na životné prostredie ako klasické a sú len o kúsok ekologickejšie ako elektrické autobusy. Sumár štúdie si môžete pozrieť na tomto grafe:
Tvrdý tlak na automobilový priemysel
Nedávno vyšiel na SME.sk článok o tom, ako prísne emisné normy zdražejú autá v Európe. Od prvého januára 2020 totiž do platnosti vstúpilo nariadenie, ktoré povoľuje (novým autám) iba limit 95 gramov na CO2 na kilometer jazdy. Ak dáme túto hodnotu do kontextu s aktuálnymi hodnotami (napr. predané autá v 2018 dosiahli priemer až 120,5 gramu/km), ide o limit dosť krkolomný. Najbližšie sa k nemu (vďaka vysokému podielu hybridov) priblížila automobilka Toyota, ktorá dosiahla hodnotu 99 gramov/km. Niektoré luxuné značky dokonca ako celok sú ešte dnes nad 130 gramami, takže ich vyhliadky na splnenie nariadenia sú pomerne zúfale. Ale aj keby sa im to podarilo, čo sme vlastne dosiahli?
Problémom tohto nariadenia je, že vlastne nič. Teda presnejšie, ilúziu progresu, ktorá je však od reality pomerne ďaleko. Nie toto nie je cynický pohľad, toto je, žiaľ, krutá pravda. A to hneď z troch dôvodov. Veď posúďte sami:
Tri krivé zrkadlá
Nariadenie totiž požaduje, aby uvedená hodnota bola váženým priemerom emisií jednotlivých novopredaných vozidiel, pričom za každé vozidlo vstupuje hodnota z oficiálne technickej dokumentácie výrobcu. A to je kameňom úrazu hneď pre 2 z troch dôvodov.
V provom rade, autá, ktoré dnes vykazujú nízke hodnoty CO2 emisií, ich získavajú najmä kvôli hybridnej kombinácií elektrického pohonu s klasickým motorom na naftu, či benzín. Problémom však je, že hodnota, ktorou sa píší vozido v technickej dokumentácii, bola dosiahnutá pri meraní kombináciou oboch pohonov. V realite však, ak si takéto auto kúpi človek z paneláku, elektrické batérie si nebude mať často kde dobiť. Takže v realite bude jazdiť vo väčšom percente kilometrov na klasický pohon oproti meraniam, ktoré danú emisnú normu naplnili. Hoci na oko teda máte ekologickejšie auto a štát si môže alibisticky povedať, ako prispel k ekológii (tým, že donútil predajcu vám predať ekologickejší model), v realite sa však možno takmer nič nestane. Nenechajte sa preto pomýsliť tým, že automobilky chystajú veľa hybridov. Kým neprejdeme na autá plne elektrické, hybridy budú len akousi šatkou na oči spravodlivosti. Jej meč máchne viac menej naprázdno.
Aj druhý problém skreslenia ekologického posunu sa odvíja od hodnoty v technickej dokumentácii auta. Namerané hodnoty CO2 emisií totiž boli dosiahnuté pri štýle jazdy, ktorý viedol k priemernej spotrebe uvádzanej rovnako v rodnom
liste daného modelu. Už šípite, kde je problém? Áno, ruku na srdce, kedy ste dosiahli spotrebu, ktorá je uvedená v oficiálnej dokumentácií k Vašemu autu? Nikdy? Nuž asi nie ste sami. Je verejným tajomstvom, že skutočná spotreba zväčša je 0.5 až 1.0 litra na 100 km viac ako uvádza výrobca. Tieto výsledky potvrdzujú aj bežné testy vozidiel zo strany automobilových novinárov. To by však samo o sebe nebol problém, lebo veď nižšia tabulková spotreba znamená aj nižšiu reálnu spotrebu, len absolútne hodnoty sú iné. Nuž, toto je práve druhým sebaklamom ekológie. Totiž svoj údel voči “bohom emisií” (rozumej štátnym orgánom) si ste splnili tým, že si kúpili auto, ktoré teoreticky môže mať nižšie limity CO2. Ale nik váš už nenúti jazdiť tak, aby ste zlepšenie tých emisí aj naozaj dosiahli. Teda, ak budete jazdiť agresívne plyn-brzda-plyn, vaša reálna spotreba (a teda emisie) budú na hony vzdialené od tej tabulkovej a pokojne môže byť vyššie, ako keby ste slušne jazdili na o niečo (ekologicky, tabuľkovo) horšom vozidle. Ak teda naozaj chcete znížiť emisie, skúste posadiť za volant niekoho, kto bude jazdiť pomalšie, napríklad starú mamu. Asi bude prekvapená, keď ju presadíte na miesto vodiča, ale (s trochou nadsádzky) pomôžete tým tejto planéte.
Tým tretím sebaklamom je, že uvedením vozidiel so stále nižšími a nižšími emisnými limitmi pomáhame k zníženiu celkových emisií skleníkových plynov. Tí, čo to tvrdia, však predpokladajú, že novo prichádzajúce ekologickejšie autá nahrádzajú staré, pre ekológiu katastrofálne modely. Realita je však taká, že počet áut na 1000 obyvateľovo celosvetovo stále rastie. Takže hoci možno niektoré nové autá naozaj nahradia tie, ktoré skončili minulý rok v šrote (havárky, rozpredaj na náhradné diely, …), každoročne sa ich vyrobí viac ako zošrotuje. Autá, ktoré prísne emisné normy nespĺňajú teda naďalej zostávajú na cestách, iba k nim pribudli ešte ďalšie (ktoré sú, áno, o niečo lepšie). Skutočnú CO2 pliagu automobilov dokážeme zastaviť iba vtedy, ak krajiny budú rovnako prísne na emisné kvóty (inak bude vyspelý západ naďalej výbehové modely posielať do Ázie a Afriky), a súčasne (zdieľanou ekonomikou alebo iným spôsobom) zrušíme paradigmu vlastníctva auta.
Čo naozaj s tým?
Čo teda by naozaj pomohlo “vyplniť diery” po vyššie uvedených nedostatkoch v meraniach ekologického progresu? Musím sa priznať, že kým som žil v Bratislave (alebo v Nitre), tak som to tak nepociťoval. Ak máte deti, vybaviť niekoľko vyšetrení u lekárov za ten istý deň alebo len ich rozviesť a pozbierať z krúžkov v rozličných častí mesta bolo mestskou dopravou nereálne. Netvrdím, že teoreticky nemožné,ale v praxi nereálne. Nemalá časť mesta (Prievoz, Nivy, Koliba, väčšina Petržalky a Ružinova, …) totiž nemá prístup k električkám a teda jediná alternatíva k autu je MHD, ktorá ide po tých istých cestách, ako vy autom. Mestská doprava teda môže poslúžiť dôchodcom, ktorí potrebujú ísť kúpiť niečo v letákovej akcií cez pol mesta (a majú z toho poldenný výlet). Prípadne byť záchrannou sieťou pre ľudí, ktorí auto mať nemôžu (sociálne slabší, zdravotne postihnutí, …). Život bez auta v našom hlavnom meste pre rodinu s deťmi je však na hrane masochizmu.
Odkedy však žijem v Berlíne, moja CO2 stopa sa výrazne zlepšila. Všade chodíme metskou dopravou, ktorá vás reálne dovezie na miesto skôr, ako by ste sa tam dostali autom. Väčšina rodín v našom vchode nemá auto. Niektorí (rodení Berlínčania) dokonca nemajú ani vodičák a to napriek tomu, že zastávajú manažérske pozície a auto si rozhodne môžu dovoliť. Zároveň je Berlín liahňou mnohých netradičných foriem dopravy. Kvalitná mestská doprava, ktorá reálne poráža NA CELOM ÚZEMÍ mesta cestu autom, je určite pokrokom. Preto som si istý, že Bratislava sa bude raz musieť vrátiť ku konceptu metra. Áno, mnohí si ťukajú do čela, že to bude stáť miliardy. Nuž, kým dopravu v meste nepreveznú drono-autobusy, (aspoň z časti) podzemná dráha bude jediným riešním.
Samozrejme vlastníctvo auta nie je čierno-biele. Každý občas potrebujeme ísť na výlet mimo rodné mesto (kde verejná doprava neraz je ešte horšou alternatívou ako MHD v meste) alebo ísť nakúpiť rozmerný kus nábytku, ktorý nepoteperíme mestskou hromadnou dopravou. Ak však zrátate frekvenciu takýchto udalostí, dospiete k názoru, že keby vám niekto ponúkol, že za vás bude platiť všetky poistky a servisy na auto a len “za spálený benzín” vám ho kedykoľvek požicia, tak by ste na to pristúpili. Car sharing je nozaj veľmi blízko takejto ponuke. Odklon od potreby mať vlastné auto každé ráno a pripustiť, že mi stačí mať auto len na niektoré dni, by nás mohlo posunúť ďalej. Čo nové sa deje v tomto odvetví, je zhrnuté tu..
Možno ste si pri čítaní odseku o “babke za volantom” povedali, že veď štát stanovuje maximálnu rýchlosť a teda spotreba (a aj emisie) by mali byť ohraničené zhora. Nuž táto úvaha kríva na veľmi veľa nôh, lebo limity sú rozličné pre rozličné krajiny a úseky ciest (čo také nemecké diaľnice?) a zversky sa dá jazdiť aj v rámci rýchlostných limitov: stačí neprimerane zrýchľovať a brzdiť v rámci povolených limitov. Zvrátenosť tohto uvažovania je asi zdokumentovaná najlepšie tým, že krajiny berú technické , emisné údaje vozidiel ako merítko a snažia sa dotlačiť vodičov aby sa svojou jazdou k nim priblížili. Teda napríklad v Nemecku sa otvoril otázka o zrušení neobmedzenej rýchlosti na diaľnici, lebo práve vyššie rýchlosti (pre staršie autá) spôsobujú vyššie emisie (ako hovoria tabuľky). V tejto diskusii úplne zaniká, že dieselový motor pri 150km/h dosahuje úplne iné emisie ako benzínový alebo elektrický a že dodávka pri 150 km/h za hodinu je násobne väčší ekologický problém ako osobné auto pri rovnakej rýchlosti. O tom, že Dieselgate odhalil, podvratnosť niektorých historických údajov už ani nehovoriac. Tým skutočným riešením by bolo povinné namontovanie senzoru na splodiny do každého výfuku, ktoré by ukladalo (aleb odosielalo) údaje o vytvorených emisiách. Znečisťovateľov by sme proste dodanili rovnako, ako je to pri dani z tabaku. Áno, na začiatku by to bolelo, ale ľuďom by bol jasný súvis medzi ich správaním a vplyvom na životné prostredie (v doprave).
Príde mi trochu nespravodlivé, že pozornosť (a regulácia) sa tak intenzívne venuje doprave po súši, pričom súčasné oceánske plavidlá majú zúfalú úhlíkovu stopu. Ak ste boli na dovolenke na nejakom (napr. Gréckom alebo Talianskom) ostrove, tak ste tam buď prileteli alebo sa tam dopravili trajektom. Práve veľkokapacitné lode majú príšernú spotrebu a emisné dopady, hoci v našich očiach majú stále imidž čistučkých plachetníc. Čo je horšie, aj keby človek chcel, na presun medzi ostrovami po vode neexistujú ekvivaletny bicyklov, či elektrických áut. Okrem pár skalných nadšencov plachiet, všetko čo pláva, páli fosílne palivá. Do budúcna by sa preto ľudstvo malo zamyslieť nad tým, či osídlovanie ostrovov je ten správny krok voči vašej na planéte. Ideálne ešte pred tým, než nám tie ostrovy zatopí zvýšený oceán z globálneho oteplovania.
Na záver mi dovoľte jeden osobný postreh. Slovensku by este pomohla jedna špecifická vec. Napriek tomu, že existuje veľa občanov, ktorí separujú odpad, snažia sa zatepliť svoj dom či presúvať sa čo najeklogickejšie, nemá ich kto reprezentovať. Na moje počudovanie, na Slovensku stále neexistuje plnohodnotná Strana Zelených. Pritom na západe tieto strany nielen existujú alebo dosahujú 5-10% a neraz s tým pomyselným jažíčkom na váhach, ako bude vyzerať vláda. V ČR to vyzeralo istú dobu o niečo snubnejšie, ale Slovensko je v tomto ohľade zakliate. Pár týždňov pred voľbami asi neskoro. Ale drahí eko-mysliaci ľudia, čo tak do najbližšieho volebného cyklu postaviť solídnu Zelenú stranu? Myslím, že by ste boli vykúpením pre mnohých, ktorí nemajú koho voliť.
Publikované dňa 21. 1. 2020.
Späť na domovskú stránku
