Svoju demokraciu využívame (z GEO hľadiska) iba na 26%. | Výber nás voličov postupne klesá| Humenné predbehlo aj krajské mestá | Najmenej motivovaní kandidovať sú ľudia v Žilinskom kraji| Kandidát z vedľajšieho humna nás k vyššej účasti zväčša nevybičuje | Mnoho dedín bude na svojho kandidáta to NRSR čakať aj viac ako 30 rokov
Za predchádzajúcich 6 dielov volebné seriálu sme sa stretli s rôznymi spôsobmi, ako sa snažia strany a koalície presvedčiť nás, voličov, o tom ako sú nám blízko a ako sa pokúšajú nás zastupovať. Hovorili sme o reprezentovaní vekových skupín, rôznych povolaní, pohlaví aj miery vzdelania. Na finále sme si však nechali dimenziu, ktorá je z pozície kandidujúcich strán najväčším alibizmom (alebo „oblbovákom“ ak chcete expresívnejšie slovo). Preto náš cyklus spoznávania kandidátov a ich strán uzavrieme dnes rozmerom geografického pokrytia krajiny politikmi.
To mi nejak nevychádza
Nejeden politik či politička sa uchýlia k výrokom o tom, ako chcú byť kandidátom všetkých Slovákov (niektorí dokonca aj Slovanov a starých Slovákov). Zakiaľ pri dimenziách ako rozloženie veku im to kandidačné listiny aspoň teoreticky, pri geografickom pokrytí je to čistý alibizmus.
Na Slovensku je totiž približne 3000 obcí s aspoň jedným volebným okrskom a tak pri 150 člennej kandidátke vám nezostáva nič iné ako skonštatovať legendárnu okrídlenú vetu známeho policajného hovorcu: „To mi nejak nevychádza“ Absurditu tohto celého tvrdenia len podčiarkuje, že v aktuálnych voľbách do NRSR kandiduje za všetky strany dokopy celkovo menej kandidátov ako je volebných obcí. Takže aj keby sa strany medzi sebou dohodli a koordinovali sa pri tvorbe kandidátok, aj tak by zostali obce, na ktorých proste nezvýšili už kandidáti.
Králu králu, daj kandidáta
To, že nám po pri lekároch, učiteľoch a detských psychiatroch chýbajú aj politici niektorých z vás možno zaskočí. Plynie to však zo skutočnosti, že kandidovať do NRSR sa odhodlá iba 6 ľudí na každých 10 000 občanov našej krajiny.
Ako nelichotivé pôsobí aj to, že výber pre voličov sa ešte mierne zúžil oproti posledným platným voľbám. V tohto ročných voľbách sa kandidovať odhodlalo ešte menej ľudí ako v roku 2020. V treťom pokračovaní sme si ukázali že ide najmä o pokles angažovanosti mladých ľudí do 35 rokov.
To, že kandidátkam dominujú najmä 40tnici, sme si už ukázali. Je však odhodlanie kandidovať podmienené aj nejak geograficky?
Demokracia na štvrtinu
Ak by sne sa teda pozreli na „dostupnosť kandidátov“ v jednotlivých mikro regiónoch Slovenska, tak by sme prišli na to, že na Slovensku realizujeme demokraciu tak na štvrtinu iba. Zosumarizovanie kandidátok totiž preukáže, že „svojho rodáka“ má za kandidáta len približne 26% obcí.
Tento zdanlivo nevinný fakt má aj hlbšie súvislosti, ak sa ponoríme do jeho dôsledkov. Aktuálna miera občianskej angažovanosti pri kandidovaní do parlamentu by nebola postačujúca pre zavedenie jednomandátového volebného systému. Ak by totiž muselo vzniknúť 150 volebných okrskov, do mnohých z nich by nám pri aktuálnej miere angažovanosti (a jej geografickej kumulácie) nemal kto kandidovať.
Dedina musí počkať na kandidáta minimálne 30 rokov
Ani tu pohľad do histórie nie je príliš lichotivý: Počet obcí s vlastným kandidátom stúpol oproti 2020 voľbám len o 15, čiže necelých 0.5 percentuálneho bodu. Zdanie stability v tomto počte však rozbíja zaujímavá štatistika, keď sa pozrieme na prekryv oboch volieb v 2020 a 2023.
Len približne 15.5% zo všetkých obcí sa javí, že má kandidáta vo voľbách opakovane. Zvyšok obcí sú tak trochu prietokovým ohrievačom pre národnú politiku. Dané obce občas vygenerujú kandidáta, ale potom opäť upadnú do spánku. Ak sa tento trend potvrdí aj ďalších voľbách, niektoré obce budú čakať viac ako 30 rokov, kým sa odhodlá niekto z nich kandidovať do NRSR.
Humenné predbieha krajské mestá
Geografická rozdrobenosť nominovaných kandidátov má za následok, že je iba jedna obec na Slovensku, ktorá vám ponúka kandidáta z každej kandidujúcej strany, teda plný výber. Tipnete si ktorá obec to je?
ÁNO, hlavné mesto je jedinou obcou, kde každá zo strán postavila kandidáta. Aspoň 15 strán má lokálneho kandidáta vo väčšine krajských miest. Ale aj tu sú výnimky: Agilné Humenné napríklad predbehlo v počte kandidátov z rôznych strán Žilinu alebo Trenčín. Ak sa pozrieme na ochotu kandidovať podľa jednotlivých krajoch, výsledok vyzerá nasledovne:
Najviac ochoty kandidovať tak plynie z Bratislavského regiónu, takmer kandiduje tu takmer každý tisíci občan. Naopak najmenej odvahy kandidovať majú obyvatelia Žilinského kraja, kde chuť zapojiť sa do NRSR volieb majú len 4 ľudia na 10 000 dospelých obyvateľov.
Kandidáta za humnom nečakáme, ale občas motivuje
Keďže vo väčšine prípadov obcí nemajú svojho vlastného rodáka medzi NRSR kandidátmi, naskytá sa otázka, či prítomnosť kandidáta v obci nejak vplýva na lokálnu účasť voličov. Analýza výsledkov z 2020 volieb podľa tohto kritéria ukazuje, že voličom nechýba kandidát spoza vedľajšieho humna. Účasť na hlasovaní je aj vo obciach, kde nemajú vlastného kandidáta, rozstrelená po celom spektre a pripomína svojim rozložením normálne rozdelenie celoštátnej účasti (viď hrubá plná čiara v grafe nižšie).
Zaujímavý je však pohľad, že aj vyššia hustota kandidátov na 1000 voličov nie nutne vedie k zvýšeniu účasti v miestnych okrskoch. Kandidáti v menších obciach teda nielen nechýbajú, ale dokonca často ani nestimulujú k vyššej účasti. Zmena v tejto dynamike sa objaví až na hornej časti spektra, u obcí, ktoré dosahujú aspoň priemernú volebnú účasť samu o sebe. Tu je vidno, že ojedinele najmä súboj viacerých kandidátov z rovnakej obce dokáže zvýšiť celkovú chuť občanov aktívne hlasovať.
Tento jav (v kombinácii s minulých dieloch spomínanými 182 hlasmi pre stranu) prináša však ešte jedno dôležité zistenie. Ak teda každý dodatočný kandidát prináša hlasy strane, ale väčšinou to nevedie k zvýšeniu účasti, znamená to, že regionálni kandidáti slúžia stranám najmä na betónovanie výsledku alebo vytlačenie konkurencie z danej obce. Rozmiestnenie kandidátov do regiónov teda naozaj môže plniť aj strategickú úlohu. Aj keď touto úvahou istotne niektoré strany preceňujeme.
Pokrytie Slovenska v stranách
Ak aj napriek tomu, že geografické pokrytie Slovenska je vopred márny súboj s realitou (žiadna strana nedokáže pokryť viac ako 5% obcí), je tento aspekt pre vás dôležitý, nech sa páči. Takto vyzerá rebríček strán, podľa toho z koľkých rôznych obcí zozbierali kandidátov:
Keďže vieme, že celkové „pokrytie Slovenska“ sa jemne zvýšilo od posledných volieb, dá sa v tomto pohľade zostaviť aj dynamika. Nasledujúca schéma preto ponúka pohľad na to, ako sa snaha o pokrytie zmenila pri stranách, ktoré kandidovali (pod podobnou značkou) aj v roku 2020:
Zaujímavý je pritom vývoj najmä v PS, ktoré sa na tejto téme popálilo už v minulých voľbách. Veď progresívne zmýšľajúci ľudia určite žijú aj mimo Bratislavy a ich (väčšie) zaangažovažovanie do kandidatúry, by preukázateľne strane pomohlo. Javí sa však, ako by PS vedelo prekročiť tento svoj tieň.
Čo všetko sme sa dozvedeli
Tak ako sa chýli ku koncu volebná kampaň, aj náš volebný seriál sa postupne prepracoval do svojho záveru. Za 7 stretnutí sme sa dozvedeli, že podozrivo často kandidujú štyridsiatnici, ale kandidovanie nie je kríza stredného veku. Napriek tomu náš výber kandidátov klesá. V tohtoročných voľbách kandiduje menej ľudí ako v 2020 hlasovaní. V ambíciách sa uskromnili hlavne mladí ľudia do 35 rokov, ktorí sa cítia volebných systémom nepochopení.
Do poslaneckých lavíc sa hrnú skôr manažéri alebo podnikatelia. Veľa z nich má vysokoškolské vzdelanie, ľudia s titulom naberú odvahu kandidovať až 3.5 krát častejšie ako by populácia naznačovala. Avšak niekde pri strede kandidátky už stranám dochádza para. Celkovo však v novom parlamente možno predpokladať viac ako 110 poslancov s akademickým titulom.
Najvzdelanejšiu kandidačnú listinu nepostavili strany Sas a PS, ktoré sa pýšia najlepším programom, ale KDH (ktoré má tiež síce rozsiahly program, ale ním pred voličom nemáva až tak demonštratívne). Naopak o svojich profesijných skúsenostiach sa kandidáti nerozpisujú. Zvyčajne sa uskromnia aj s 2 slovami. Tým najstručnejším stačia dokonca iba 4 písmená.
Kandidatúra do parlamentu vyzerá byť dobre zlučiteľná s rodičovskými povinnosťami. Niektorí si dokonca na ňu trúfajú aj bez stabilnej práce a tak dúfajú, že sa prekrúžkujú do snemovne rovno z Úradu práce. Pri pohľade zboku vyzerajú voľby tak trochu ako pyramídová hra, lebo dodatočný (aj nezvoliteľný) kandidát prinesie strane 182 hlasov v priemere. Benefituje z toho však iba zopár zvolených poslancov. Pritom ani samotný volebný zákon neverí, že strana získa viac ako nejakých 130 poslancov (nemal by kto za nich nastúpiť do parlamentu pri výkone vládnej funkcie).
Voliči si však zvykli na to, že kandidáti nepochádzajú z ich obce a sú pripravení voliť kandidátov z iných regiónov. Niektorí sa stotožňujú so svojimi kandidátmi aj na základe tak triviálnych vecí ako rovnaké meno. Voliť menovca však nemá ako až 129 mien Slovenského kalendára.
Ani z voľbou žien, to nie je až tak ružové. Väčšina strán nemá na kandidátke ani 30% žien. Úplne na chvoste v tejto ambícii je SMER-SD, prekvapivo málo žien však má aj SaS a KDH. Preto, ak chcete svojim krúžkovaním do budúceho parlamentu vniesť trochu viac rovnováhy, voľte mladého človeka do 35 rokov a/alebo zástupkyňu nežného pohlavia. V každom prípade veríme, že tohtoročný volebný seriál vám odkryl nové pohľady na našu voľbu. A tak vám nad sobotnou urnou prajem pevnú ruku a nutkavú myseľ.
Publikované dňa 27. 9. 2023.
Späť na domovskú stránku
