VOLEBNÝ ŠPECIÁL -Časť 1- Ako Slováci využívajú Preferenčné hlasy

Aj keď parlamentné voľby sú na Slovensku primárne súbojom politických strán, volebný zákon nám, občanom, dáva do ruky nástroj, ako zamiešať aj tým, kto dané stoličky v parlamente obsadí. Preferenčné hlasy. Ako veľkú moc nám naozaj dávaju a na koľko percent túto moc využívame? Ako ťažké je pre strany obísť našu vôlu a aj tak si dosadiť svoje kádre?

[drobný disclaimer: Kvôli niektorým grafom čítanie tohto blogu nemusí byť optimálne na mobile. Ak sa Vám nečítajú pohodlne na mobile, skúste prosím pozdĺžný mód telefónu, prípadne tablet alebo klasickú obrazovku. Za porozumenie ďakujem, hold nemôže byť niečo súčasne aj malé aj detailné aj čitateľné zároveň 🙁 ]

Slováci ich využívajú iba na 57%

Ak sa na voľby pripravujete svedomito, tak už iste viete, že pri voľbách do NRSR si každý občan zvolí jednu kandidátnu listinu strany alebo koalície. Ešte než ju vloží do obálky môže na danej zvolenej kandidátke zakrúžkovať 0 až 4 (poradových čísiel pred menami) konkrétnych kandidátov a tým im dať preferenčný hlas. Teda, zakrúžkovať môžete aj viac ako 4 kandidátov, ale tým zostáva Váš hlas platný iba pre danú stranu a na preferenčné hlasy sa neprihliada. (ako keby ste nedali ani jeden krúžok). Ak sa na preferencii daného kandidáta zhodne dostatočný počet voličov (o tom za chvíľu), môže ten získať mandát prednostne, ešte skôr než sa pridelí mandát prvému v poradí na kandidátke. Keď sa minú „preferenční“ kandidáti, zvyšok miest strana obsadí z kandidátky odhora smerom dole. Toľko pravidlá, ktoré asi väčšina ovládame. Ako ich však v realite používame?

ELECTIONS_only_57percentAk sa pozriete na počet odovzdaných hlasov a počet preferenčných hlasov v ostatných parlamentných voľbách v roku 2016, zistíte, že Slováci používajú preferenčné hlasy iba na 57%. (Koho by zaujímal detail, udelili sme v priemere 2.28 krúžka na jeden hlasovací lístok, čo je spomínaných 57% z celkovo 4 možných) Ide o pomerne prekvapivé zistenie a mnohým hneď naskočia v hlavách scenáre ľudí, čo využijú všetky alebo naopak ani jeden krúžok. Vzhľadom na rozdelenia, ktoré prinášame nižšie je však zrejmé, že tento výsledok nie je kombináciou len 0 a 4 krúžkov, podľa dostupných dát je zrejmé, že postoje jednotlivých typov voličov k možnosti prekrúžkovať kandidátov sú veľmi rozdielne.

Zvláštne súvislosti

Skutočne zaujímavé trendy odhalíme, keď sa pozrieme na hlbšie súvislosti. Preferenčné hlasy vnímané ako jeden z prejavov voličskej angažovanosti. Okrem výberu strany si dá volič ešte námahu „aj starať sa“ do zloženia samotných poslancov. O to prekvapivejšie preto zistenie, že v rámci tých istých voľbách je miera použitia preferenčných hlasov nepriamo úmerná účasti v danom obvode, či regióne. Inými slovami, čím viac ľudí príde v danom volebnom obvode voliť, tým menšie percento preferenčných hlasov sa použije. (samozrejme existujú výnimky, ale toto je celkový trend) Javí sa, že dodatočne zmobilizovaní voliči sú síce ochotní voliť stranu, ale nedajú si už námahu vyberať aj preferenčných kandidátov (prípadne svoj výber premotivovane prestrelia na 5 a viac krúžkov).

Nemenej zaujímavý je ak fakt, že miera odovzdania preferenčných hlasov je v spojitosti s veľkosťou strany (meranou dosiahnutým výsledkom). Aj keď aj z tohto pravidla existujú isté výnimky (ako uvidíte nižšie), v princípe platí, že existuje kladná korelácia medzi dosiahnutými percentami a mierou využitia preferenčných hlasov. Najhoršie sa v tomto ukazovateli umiestnili voliči strán s nízkym počtom mandátov alebo tie, ktoré sa do parlamentu nedostali vôbec. Ako u korelácií býva zvykom, treba byť opatrní, čo je príčina a čo dôsledok. Preto nie je možné povedať, či plytký záujem o kandidátov danej strany vyplýva z nedostatočnej prezentácie strany ako takej alebo aby ste mohli „preliezť“ hranicu potrebnú na parlament musíte mať dostatok ľudí, ktorí sa zaujímajú o Vašich kandidátov.  Svoju rolu v uvažovaní môže hrať aj to, že strana ešte nenabrala do svojich radov dostatočný počet “významných” kandidátov a tak si ani voliči nevedia vybrať, koho preferovať.

V každom prípade mieru využitia preferenčných hlasov u voličov jednotlivých strán vo voľbách 2016 zobrazuje nasledovný diagram:

ELECTIONS_2016_preferential_PARTIES

Jemne kolísajúca hodnota

Je ľahké namietať, že každé voľby zosobňujú unikátnu situáciu, v ktorej sa odohrávajú. Preto je zaujímavé sa pozrieť na to, ako sa miera využitia preferenčných hlasov vyvíja v čase. Aj keď je možné vidieť určité kolísanie, miera využitia preferenčných hlasov za posledných 10 rokov nevybočila z pásma 50% až 60% a možno ju teda považovať za pomerne stabilnú v čase:

ELECTIONS_YEARS_preferential_development

Určitú dynamiku vo vývoji je však vidno pri miere využitia krúžkov u jednotlivých strán. Pre prehľadnosť pripájam porovnanie strán len za posledné dvoje voľby. Porovnal som všetky strany, ktoré získali aspoň 3% v týchto voľbách. Je to naozaj zaujímavá „podívaná“:

ELECTIONS_2016_preferential_PARTIES_DEVELOPMENT

Osobitnú pozornosť si v tomto ohľade zaslúži najmä vývoj v SMER-SD, ktorý dokázal zvýšiť mieru využitia preferenčných hlasov napriek tomu, že trend za posledné dvoje voľby bol mierne opačný. Istá polemika sa dá viesť i o tom, či strany SNS, ĽSNS, Sieť a SME-RODINA dosahujú tak tak nízke hodnoty aj preto, že sú to strany “jedného muža”.  Dlhodobo stabilný a vysoký podiel v každom prípade dosahuje menšia zo strán zastupujúcich maďarských voličov, SMK-MKP, ako aj OĽANO, ktorá na prekrúžkovaní určitej skupiny ľudí stavala svoju existenciu od začiatku.

Keď vás poznajú východniari

Možno si kladiete otázku, aké iné faktory okrem ešte dáta odkrývajú. Jedným z pozoruhodných zistení je, ako rozdielna je tendencia krúžkovať kandidátov v jednotlivých regiónoch. Aj keď rozdiely nie sú astronomické, stále najslabší región (Trenčín) zaostáva za najsilnejším Košickým regiónom o takmer 10 percentuálnych bodov. Teda každý druhý obyvateľ Trenčianskeho VÚC dáva v priemer o jeden krúžok menej ako je bežné v Košiciach. A to už je rozdiel celkom citeľný. Prekvapivo podpriemerné je využitie preferenčných hlasov aj u ľudí hlasujúcich zo zahraničia. Predsa musia si so svojou voľbou dať najväčšiu námahu a nemôžu svoju účasť “zmáknuť” v sobotu cestou z potravín. Na druhej strane je však pravda, že majú objektívne najťažšie kandidátov spoznať a preto si zodpovedne aj vybrať.

Aj keď samozrejme najviac krúžkov dostane človek zrejme v regiónoch, kde sa zdržiava (a poznajú ho tam), s trochou odľahčenia by sa však dalo povedať: Ak sa chcete prekrúžkovať na kandidátke, bolo by fajn keby Vás poznali východniari. Táto mapa dokumentuje, prečo je tomu tak:

ELECTIONS_2016_preferential_REGIONS

 

Ako skutočná je moc voličov?

Fajn, máme ako voliči možnosť premiešať kandidátky. Ale je to skutočná moc alebo len jej zdanie? Ak by aj všetci využili svoje „krúžkovacie právo“ na plno, koľko zo 150 poslancov by sme dokázali ovplyvniť?

Hoci táto otázka vyzerá ako nabádanie na jednoduchú trojčlenku, odpoveď na ňu nie je úplne triviálna. Zákon stanovuje, že kandidát sa prekrúžkuje dopredu, ak získa aspoň 3% zo všetkých platne odovzdaných hlasov pre danú stranu. Fajn, ale ako jednoducho skombinovať fakt, že volič má až 4 krúžky k dispozícii a každý volič sa môže rozhodnúť dať ich inej kombinácii kandidátov? (pre 150 miestnu kandidátku je 20.2 milióna rôznych kombinácií pridelenia preferenčných hlasov a to sa bavíme iba o jednej zo strán).

Našťastie v matematike existuje veľmi šikovný Dirichletov princíp, ktorý umožňuje tento druh úloh výrazne zjednodušiť. Po jeho aplikovaní sa dopracujeme k odpovedi, že ak by sa voliči danej strany dokonale skoordinovali (a využili svoje právo na 100%), tak dokážu ovplyvniť až 133 miest na kandidátke. Inými slovami, zákonom priznané 4 krúžky nám umožňujú rozhodnúť o tom, kto dostane prvých 133 mandátov v danej strane. Len pre kontext, aby strana získala 133 mandátov musela by vo voľbách získať približne 75% všetkých hlasov.

To znamená, že Zákonodarci nám dali do ruky dostatočne silný nástroj na premiešanie kandidátky, prakticky pre každú reálnu možnosť s výnimkou obskúrnosti, že strana bude mať ústavnú väčšinu sama (čo je asi rozumné, lebo ak by ju niekto mal, tak má právo aj zmeniť ľubovoľné pravidlo v tejto krajine a teda aj spôsob ako sa určuje poradie poslancov). Úplne inou pesničkou je, ako s touto výsadou, my voliči, nakladáme. Nižšie uvedený graf dokumentuje koľko mandátov máme šancu ovplyvniť na kandidátke strany, ak svoje právo použijeme na menej ako 100%:

ELECTIONS_prefer_participation_efekt

Ako je z grafu možno ľahko odčítať, pri aktuálnej úrovni (okolo 55%) vieme nadiktovať strane „len“ približne 70 mandátov. To sa stále môže zdať veľa, ale treba pripomenúť, že už sme tu mali voľby, keď jedna strana (konkrétne SMER-SD) mala viac ako 75 mandátov a teda tento scenár už nie je z kategórie sci-fi. Ak načrieme ešte hlbšie, tak mieru s akou používajú svoje preferenčné hlasy strany ako ĽSNS alebo SME-RODINA už umožňujú kontrolovať len približne 50 mandátov. To znamená, že keby napríklad ĽSNS mala 25% vo voľbách (s podobnou účasťou, aká u nás štandardne býva), tak by si vedeli na kandidátku s kamennou istotu presadiť človeka, ktorému nikto nedal ani jeden preferenčný hlas (teda nikto ho do parlamentu nechce). A k takýmto scenárom nie sme až tak ďaleko.

 

Zákonodarca však pri vytváraní našej možnosti krúžkovať urobil ešte jednu zásadnú chybu. Predpokladal totiž, že budeme mať z čoho vyberať. Je fajn vedieť vybrať až 133 kandidátov pre jednu stranu, ale čo keď ich strana 133 nemá? Proces krúžkovania (akosi potichu) predpokladá, že strana využije 150 miest na nominovanie kandidátov.

Asi najbizarnejší príklad toho, že to vôbec nemusí byť pravda, sme mali v roku 2010, keď kandidátnu listinu podala Paliho Kapurková strana. Jej listina obsahovala iba jediného kandidáta (samozrejme Paliho Vassa). Dnes už vieme, že to bola marketingová guerilla kampaň, ale žiaľ, plne v súlade s pravidlami. Tento incident zostane podľa všetkého asi jediným prípadom, keď strana získala menej preferenčných hlasov ako celkovo hlasov (niektorí volili Paliho Kapurkovú bez toho, aby dali krúžok samotnému Palimu).

Čo na prvý pohľad znie ako solídna recesia však skutočnosti môže byť aj reálna stratégia ako zabezpečiť, že sa vám „ľudia nebudú montovať“ do toho, kto bude za vašu stranu sedieť v parlamente. A nemusíte to ani hrotiť na Paliho štýl. Ak viete odhadnúť na koľko percent si trúfate, nižšie uvedený graf dokumentuje (pri danom % vo voľbách), koľko kandidátov môže mať Vaša volebná listina, aby ľudia nemali šancu zasiahnuť do toho, kto bude poslancom:

ELECTIONS_ignore_amount

Nie som zástancom konšpirácií. Ale ak by sme to zobrali ad absurdum, stačí aby sa strany dohodli, že na svoju kandidátku každá nezaradí viac ako 17 kandidátov a dokážu tak, že v parlamente bude sedieť väčšina z ľudí, ktorým nikto nedal ani jeden preferenčný hlas. Ak si myslíte, že by ich stačilo proste na protest nevoliť, tak treba pripomenúť, že voľby do Slovenského parlamentu sú platné pri ľubovoľnom počte platných hlasov. Teda stačí, aby sa volili daní kandidáti sami. A keď príde viac ľudí, nevadí, aj tak tam budú v parlamente sedieť iba tí, ktorých si vybrali strany. Zaujímavé, že?

Nie, teraz vážne, ako voliči naozaj máme reálnu moc. A (veľmi silná) moc preferenčných hlasov nám zostáva. Až do momentu kým sa strany neutrhnú z reťaze. Ak sa vám zdá, že využívať ju na 57% nie je úplne najsvedomitejší spôsob ako s touto výsadou nakladať, choďte 29.2.2020 voliť a krúžkujte (maximálne 4roch kandidátov).

Ak sa vám volebný špeciál páči alebo máte nejakú pripomienku, či otázku, neváhajte mi napísať na info@mocnedata.sk ; Budem vďačný za akúkoľvek pripomienku.  Ako naznačuje názov, v príprave sú už ďalšie časti volebného špeciálu. Ak sa vám téma volebných dát páči, kým vyjdú ďalšie diely seriálu, môžete si pozrieť niektorí z mojich starších blogov o voľbách tu aj tamto alebo dokonca aj tu.