KOĽKO OBYVATEĽOV MAXIMÁLNE môže mať SLOVENSKO?

Koľko obyvateľov môže mať Slovensko maximálne? Aj keď táto otázka vyzerá ako jedna z mojich netypických pohovorových otázok, v skutočnosti ňou však nie je. Lebo, ako uvidíte už čoskoro, odpovedať na ňu správne by bolo prakticky v silách iba kandidátov, ktorí žili v Čechách alebo na Slovensku. A to by bolo dosť diskriminujúce pri hľadaní nových zamestnancov, napríklad v Berlíne. Poďme však späť k pôvodnej otázke:

Prečo vlastne

Koľko obyvateľov môže mať Slovensko maximálne? Vo svetle toho, že populácia našej krajiny nejak rapídne nerástla za posledné desaťročia (a vyhliadky sú dokonca skôr negatívne ), táto otázka môže vyznievať ako zbytočná. Čo na tom záleží, či môže mať Slovensko teoreticky 10 alebo 100 miliónov keď naša populácia sa dlhodobo motá medzi 5 a 6 miliónmi? Áno, z demografického hľadiska teoretická horná hranice nie je asi zaujímavá veličina. Ale pre jednu aktuálne diskutovanú tému to užitočné je. Tak, ak dovolíte nechám vás ešte chvíľu v napätí, kým na danú otázku zodpovieme. Sami uvidíte, že hneď po zodpovedaní samotnej otázky, vám bude zrejmý aj jej zmysel.

Ako odpovedať

OBYVATELIA_densitySkúsme teda na chvíľu predpokladať, že daná otázka naozaj má svoj význam a pokúsme sa na ňu nájsť odpoveď. Ako by ste postupovali? Väčšine by asi napadlo vychádzať z rozlohy Slovenska a použiť nejaký odhad hustoty obyvateľstva. Tento postup však pri hlbšom skúmaní nie je veľmi vhodný pre určenie teoretického maxima, lebo na Zemi už dnes existujú miesta, ktoré majú násobne vyššiu hustotu obyvateľstva ako Slovensko. Taký Bangladéš má hustotu obyvateľstva až 1252 obyvateľov na km2, čo je takmer 11krát viac ako Slovensko (113/km2) to už ani nehovorím o ostrovoch ako Singapúr (8000/km2). Ak by sme teda zobrali spôsob bývania Bangladéšu, tak by nám vyšlo, že na Slovensku môže byť viac ako 60 miliónov obyvateľov.

Ak by aj tento bizarný výpočet našiel svoje pretavenie do (drastickej) zmeny bytového štandardu na Slovensku, stále by nebol dobrým horným odhadom teoretického limitu. Výpočet totiž mylne predpokladá, že všetci Slováci by museli žiť na území Slovenska, čoho je napríklad aj naša rodina živým kontra-príkladom. Ako náhle pripustíme možnosť žiť v zahraničí, akékoľvek výpočty cez hustotu obyvateľstva strácajú zmysel.  V extrémnom prípade by Slováci totiž mohli byť jediným národom na zemi a teda počet Slovákov by teoreticky siahal až k 7 miliárdam ľudí.

Aby sme sa mohli dopracovať k nejakým reálnejším počtom, potrebujeme sa vybrať skôr cestou byrokratických obmedzení. Teda aký horný limit na počet obyvateov si stanovuje štát. Ste prekvapení, že Slovenská republika má stanovený nejaký horný limit na počet obyvateľov? Nuž je to síce nepriamo, ale je tomu naozaj tak. Keďže na procesovanie daní, sociálneho poistenia, zdravotnej starostlivosti alebo registráciu k voľbám sa používajú rodné čísla, štát si stanovuje nepriamo hornú hranicu, koľko subjektov (rozumej obyvateľov) sa môže premlieť cez systémy týchto odvetví. Ak zoberieme konštrukciu rodných čísiel, tá umožňuje poňať až neuveriteľných 66.4 milióna obyvateľov. (100 rokov, každý kalendárny rok 365 dní a každý deň maximálny počet unikátnych rodných čísiel 909 pre každé z pohlaví + k tomu 24 priestupných dní za dané storočie).

Naozaj Sviatky pokoja

OBUVATELIA_vianocePodobne, ako v prípade Bangladéšského bývania na Slovensku, takýto teoretický počet by si vyžadoval viac ako len naozaj výrazný rast pôrodnosti. Predpokladal by aj zmenu v našich sexuálnych zvykoch. Z obdobia, keď som pracoval na veľkých databázach SR obyvateľov totiž viem, že deti sa nerodia v rámci kalendárneho roka rovnomerne. Pre mnohých trochu prekvapivo, ale konzistentne už niekoľko desaťročí sa darí párom počať najviac detí počas Vianočných sviatkov. Ak sú tieto čarovné chvíle naozaj Sviatkami pokoja, tak snáď mi prepáčite vtipný dodatok, že asi nie úplne sexuálneho pokoja 😊 ). V každom prípade, dôsledkom tohto fenoménu sú preplnené pôrodnice na konci septembra, keď sa niektoré dni rodí až 2,5 krát viac detí ako v iné bežné dni. Ak by sme teda zobrali do úvahy tieto sexuálne zvyklosti nášho národu a navyše započítali aj jemný disbalans v pohlaví čerstvo narodených detí (52:48 v prospech chlapcov), tak aktuálny systém by začal mať prevádzkové problémy pri populácii 26.3 milióna obyvateľov. Takže bez toho, že by sa čokoľvek zmenilo, aktuálne administratívne maximum Slovákov možno stanoviť na práve 26.3 milióna. A teraz, keď už máme odpoveď, poďme zodpovedať aj to, prečo je táto otázka o maximálnom počte Slovákov aj prakticky užitočná a dôležitá.

Čudná hra aktuálnej vlády

Keďže už poznáte maximálny počet ľudí, ktoré by aktuálne rodné čísla zvládli, iniciatíva Ministerstva vnútra zaviesť „nové rodné čísla“ vyznieva naozaj, hm, …, čudne. Ak by totiž hlavná argumentácia bola ochrana súkromia (aby rodné číslo o vás neprezrádzalo príliš veľa), ešte by sa to dalo pripustiť ako legitímnu diskusiu. Avšak, argumentovať tým, že je to potrebné urobiť teraz, lebo nám hrozia duplicitné rodné čísla? To je naozaj veľmi nepodarený pokus o zdôvodnenie, hraničiaci (s rovnako nepodareným) vtipom. Duplicita rodného čísla znovu pridelením niekomu inému, novo-narodenému, sa dotýka iba ako 100 ročných ľudí.  Podľa posledných údajov, je na Slovenku aktuálne približne 192 ľudí, ktorí sú starší ako 100 rokov. Áno čítate dobre 192 ľudí, teda asi 0.5 prípadu na každý kalendárny deň v roku. Možno si poviete, že vek sa bude čoraz viac naťahovať a storočných bude pribúdať. To je asi pravda, ale práve teoretický maximálny počet obyvateľov Slovenska = 26.3 miliónov necháva šípiť, akú obrovskú rezervu si systém rodných čísiel stále necháva.  Systém rodného čísla umožňuje vo svojej súčasnej podobe (bez akejkoľvek zmeny systému) mať až 1818 obyvateľov, majúcich narodeniny v ten istý kalendárny deň storočia. Ak teda predpokladáme, že počet Slovákov v skutočnosti neprekročí 10 miliónov, podľa mojich prepočtov, aj pri zohľadnení faktoru silných septembrových mesiacov, muselo by sa na Slovensku dožiť veku viac ako 100 rokov minimálne 62% ľudí, ktorí prišli na tento svet. Len pre porovnanie, aktuálne je táto miera, hlboko pod 1%. Čo vie o zlepšovaní zdravia Ministerka vnútra , čo nevieme my ostatní, keď nás cez média oduševnene presviedča, aká katastrofa sa nás rúti do roku 2030 a ako to rodné čísla neustoja. (A preto ich treba za neuveriteľné drahé peniaze vymeniť.) Tak ešte raza pomaly: argument o ochrane súkromia možno aspoň diskutovať, ale argumentovať duplicitnými rodnými číslami je na hrane verejného klamstva alebo hrubej neznalosti faktov.  Nechám na každého z čitateľov individuálne, nech si urobí vlastný záver z tejto témy.

Aby sme však neboli len pochmúrni, rodné čísla majú aj niekoľko zábavných zákutí. Ak máte chuť, prečítajte si zopár z nich na záver:

Dátový klenot ČeskoSlovenska

Rodné číslo, ako ho zaviedli v ČeskoSlovensku v roku 1949 (a neskôr upravili 1953 a po rozdelení ČeskoSlovenska v jednotlivých republikách samostatnými zákonmi), je skutočný dátový klenot. V jeho útrobách je totiž zakompovaných veľmi veľa užitočných informácií. Okrem toho, že je unikátnym identifikátorom, skrýva totiž Tvoj dátum narodenia, Tvoje pohlavie, dokonca pri starších číslach aj približné miesto narodenia. (Aby sa nestalo, že viacerí ľudia narodení v ten istý deň dostanú nezávisle od seba rovnaké číslo za lomítkom, rôznym oblastiam republiky vyčleňovali vopred stanovené časti číselných radov, podľa ktorých je možné identifikovať oblasť v ktorej ste sa narodili). Rodné číslo teda dokáže o vás povedať aj to, že ste v danom meste „cezpoľný“. Naozaj silné dátové pole, ak ho viete správne používať.

Bizarnosti rodného čísla

Zákon o rodnom čísle č. 301/1995 každému z nás ukladá aj pomerne humornú povinnosť. Zákon vymenúva (už vyššie spomínané) informácie, ktoré sú do Vašeho rodného čísla zakódované a, teraz dávajte pozor, ukladá v paragrafe 7 tohto zákonu každému občanovi povinnosť ohlásiť sa Ministerstvu vnútra, ak jeho rodné číslo nespĺňa všetky tieto náležitosti. Počujete správne: Ak vám štát vydal nesprávne rodné číslo, je Vašou povinnosťou ich na to upozorniť a vyžiadať si nové rodné číslo. Bizarné, nie?

Nuž musím povedať, že poznám jeden naozaj bizarný prípad, keď človeku bolo skutočne pridelené nesprávne rodné číslo. Jeden môj kamarát z detstva sa narodil po komplikovanom pôrode, kde sa bojovalo o život dieťaťa aj rodičky. A tak v zhone okolo toho celého sa podarilo zapísať nesprávne pohlavie do dokumentácie.  Kamarát dostal do rodného čísla +50 na mieste mesiacov, ako majú ženy. Keďže žili na odľahlom vidieku, nikto si z tejto drobnej administratívnej chyby nerobil ťažkú hlavu, veď – koniec koncov – u dieťaťa rodné číslo naozaj plní len formu jednoznačného identifikátora. Humorné situácie však prišli neskôr na prahu dospelosti. Nemusel vybavovať modrú knižku, armáda ho totiž nepredvolala na odvod. Robila to totiž, ako inak, podľa rodných čísiel a ženské rodné číslo na povinný vojenský odvod vlastne nepatrí. Táto zjavná administratívna „výhoda“ si však vybrala aj humornú protihodnotu. Chalan síce nebol odvedený na vojnu, ale zato dostal predvolanie na povinnú gynekolocikú prehliadku, na ktorej lekár neveriacky krútil hlavou. Zanedbaná povinnosť aktualizovať rodné číslo ho však nakoniec predsa len dobehla. Keď sa chalan chcel oženiť, matrikárka ho upozornila, že si predsa bude musieť zmeniť svoje rodné číslo. Slovenská legislatíva totiž neumožňuje sobáš dvoch osôb rovnakého pohlavia a matričný systém pre vydanie sobášneho listu neumožňuje zadať dve ženské rodné čísla. Tak sa skončila jeho ženská kariéra. Škoda, keby sa nebol ženil (na Slovensku), možno by to dopracoval na staré kolená aj do ženských kúpeľov.

V NOCI šup na DRUHÝ KONIEC MESTA

Sú to popolušky. Väčšina ľudí sa na ne pozerá s dešpektom. Spájajú totiž jemne nižší komfort s väčším úsilím. A to nie je zrovna najlukratívnejšia kombinácia. Sú však priestorovo výhodnejšie a teda praktickejšie. A ešte keď k nim pridáte elektrinu, to je už úplné iná káva.

Uhádli ste, k čomu sa vzťahujú inotaje predchádzajúceho odseku? Áno, reč je o kolobežkách, mojom obľúbenom dopravnom prostriedku. Berlín je mesto výrazne naklonené cyklodoprave. Na rôznej forme kolies a koliesok (na ľudský pohon) sa tu každé ráno odhadom premáva viac ako 500 tisíc ľudí. Áno, čítate dobre 500 tisíc ľudí každé ráno. Berlín totiž len v rámci mesta má vybudovaných neuveriteľných 620 km cyklistických ciest alebo chodníkov. Ako v jednom z mála miest na svete, bicykle je možné si so sebou vziať aj do metra. Proste cyklo raj na zemi.

Prerod kolobežiek

Späť však ku kolobežkám: Dva roky dozadu, keď som začal po Berlíne jazdiť na svojej kolobežke, budil som všeobecný údiv či pobavenie. Od niektorých „skutočných cyklistov“ som sa dočkal dokonca i posmeškov „či nemali v cyklo obchode pedále, keď som tam bol nakúpiť“. (to, že ma ten prevtipný cyklista aj so svojimi pedálmi už potom nedobehol, nechám pre tento moment bokom). Situácia okolo kolobežiek sa však za posledných 18 mesiacov výrazne zmenila. Do hry totiž vstúpili kolobežky elektrické.

Dizajnom strohé kolobežky, zaopatrené motorom dokážu ísť aj vyše 20 km/h. Pritom ich hlavnou výhodou je, že na ich prenájom nepotrebujete vodičák, takže si ich môže požičať hocikto, či už ste turista lebo domáci. To je zrejme len jeden z dôvodov prečo sa spustila v najväčších nemeckých mestách doslova „kolobežková vojna“. Podľa nezávislých odhadov len v samotnom Berlíne operuje viac ako 4800 elektrických kolobežiek. Aby sme to dali do kontextu, v Berlíne je približne 4000 ulíc, takže už v dnešnej dobe  vychádza na každú ulicu viac ako jedna elektrická kolobežka. Účelom tohto blogu však nie je ponoriť sa do porovnania trhových podielov či kvality jednotlivých služieb, to už veľmi pútavo urobila táto analýza. Elektrické kolobežky totiž skrývajú ešte jedno zaujímavé prekvapenie.

Kombinácia ich značného počtu a faktu, že každá kolobežka je vybavená množstvom senzorov, prináša veľmi zaujímavý dataset na mnohé (na prevádzku kolobežiek dôležité) DataScience analýzy. Toto, na prvý pohľad nenápadné, zákutie dátovej analytiky dokonca minulý mesiac bolo samostatnou témou AI Meetup tu v Berlíne. Preto Vám môžem sprostredkovať z prvej ruky, čo všetko sa dá na kolobežkách analyzovať.

Kam a kedy ich umiestniť

Ak si pamätáte trochu rozpačitý štart bike-sharingovej aplikácie v Bratislave, iste si spomeniete, že spočiatku bol problém hlavne to, že bicykle neboli tam, kde bol po nich dopyt, a naopak hojne parkovali tam, kde o ne nik nestál. Tým hlavným dôvodom pre takúto disparitu je fakt, že tok dopravy v meste nie je symetrický. Ak vás taxikár večer zavezie z centra na predmestie, bolo by od neho naivné zostať čakať na tom predmestí, aby (v záujme čo najväčšej efektivity paliva) odviezol v noci niekoho opačným smerom. Musel by zrejme počkať do rána, keď sa opäť všetci poberú naspäť do mesta. Keďže však čas sú peniaze, zavezie sa radšej „na svoje trovy“ späť do centra, kde poľahky získa ďalšiu zákazku. To, čo pri taxíkoch považujeme za úplne logické, pri kolobežkách naberá úplne iný rozmer. Kolobežka sa totiž (zatiaľ) nemôže presunúť sama a preto je potrebné pri prevádzkovaní takýchto sharingových služieb zabezpečovať (niekoľko krát denne) prevoz kolobežiek medzi jednotlivými stanovišťami. A tu sa nám rovno črtá prvý data science problém, ktorý je potrebné z dostupných dát rozriešiť: „Kedy a kam by sa mali kolobežky premiestniť tak, aby náklady na ich premiestnenie boli pokryté dodatočnými tržbami z novej lokality, kam ich zložíte?“

RESIZED_CIRC_02_starting_positions

Vyššie uvedený obrázok dokumentuje, ako k tejto úlohe pristúpila jedna z kolobežkových služieb v Berlíne. Na základe histórie jázd si vytvorila mapu dopytu. Avšak dopytu nie kusového, ale rovno tržbového. Rozličný odtieň bodov indikuje, akú priemernú tržbu kolobežka dosiahne, ak začína práve z daného miesta. Treba preto vhodne napárovať pomerne blízko susediace miesta s bledou farbou s bodmi tmavými, doplniť rádius, ktorý je človek ochotný ísť za voľnou kolobežkou a máte predbežný plán ako ich presúvať. Že to takto naozaj funguje som videl jeden podvečer na vlastné oči: Dodávka danej spoločnosti zastavila pri mieste, kde bolo podozrivo veľa kolobežiek, vystúpil vodič, niektoré z kolobežiek naložil na korbu, ostatné postavil do radu a poďho s nákladom na lepšie miesto.

Príval novej energie

VeoRide's e-scooter with a swappable battery makes scooter sharing safer, greener and more efficient. Introducing the only commercial e-scooter on the market with a re-chargeable battery that can be switched out on the spot, keeping scooters available 24/7 and eliminating the risk associated with juicers or "crowd chargers" who must re-charge in their dorm or apartment.

Kolobežky je potrebné “navštevovať” nielen kvôli ich umiestneniu aj preto, že sú elektrické. Ak si totiž požičiate auto, ste povinní si ho tankovať. Kolobežku si však požičiavate na pár minút a nemáte ju kde, zatiaľ, dotankovať elektrinou. (Aj keď sa objavujú prvé pokusy o to motivovať posledných užívateľov zobrať kolobežku domov a dobiť ju cez noc) Okrem premiestňovacej logistiky je potrebné v kolobežkách aj vymieňať batérie. (čo je rýchlejšie ako ich na mieste dobíjať) Bolo by samozrejme ideálne, keby sa dalo premiestňovanie kolobežky s výmenou batérie spojiť, ale batérie sa minú aj kolobežkám, ktoré sú v optimálnych miestach alebo na miestach, kde je dosť iných kolobežiek, takže jedna menej dobitá tam pokojne prečká do ďalšej návštevy nabíjacej hliadky. Aké dlhé trasy robia zvyčajne ľudia z miesta, kde kolobežka parkuje? Čo je vlastne kriticky nízka hladina batérie? A čo dobitie batérie v tomto štádiu bude znamenať pre celkovú životnosť batérie do budúcna? Toto sú len niektoré z úvah, ktoré musí dátový team plánujúci výmenu batérií započítať do celkovej optimalizácie.

Profilácia používateľov a mikro produkty

RESIZED_CIRC_03b_placing_parametersAko pri každom poskytovateľovi služieb, aj pre kolobežkové spoločnosti je hlavným cieľom hlavne dôkladne spoznať svojich užívateľov. A k si totiž nechcete každé ráno obhrýzať nechty, či dnes dosť zarobíte, potrebujete poznať návyky svojich klientov. Samostatná téma Data Science cvičení je segmentácie klientov s priradením očakávaní a komerčnej hodnoty pre každý zo segmentov. Človek, ktorý jazdí vašou kolobežkou každé do práce má pre vás úplne inú hodnotu, ako turista, ktorý vás vyskúšal z pasie. Na druhej strane, pravidelný používateľ bude oveľa menej tolerantný k chýbajúcej alebo poškodenej kolobežke v blízkosti jeho domu. A keďže konkurentov jesto dosť, každé sklamanie pravidelných klientov môže poľahky viesť k jeho strate. Dôležité je preto správne dizajnovať mikro produkty (týždenný lístok, ponuka dňa, …), aby ste si udržali klienta.

Kedy k lekárovi

Ako každá vec, ktorá nemá jedného majiteľa, najväčšou Achillovou pätou zdieľaných kolobežiek je, že majú mnoho používateľov, ale žiadneho o stav kolobežky dbajúceho „vlastníka“. Navyše, kolobežky majú zväčša útle (menej ako 12 palcové) kolieska, ktoré dostávajú zabrať, ak je kolobežka naozaj vyťažená. Aj keď práve spätná väzba zažitých porúch postupne pomáha dvíhať životnosť jednotlivých modelov kolobežiek, väčšina aktuálne jazdiacich kusov sa nedožije viac ako 14 mesiacov, v naozaj vyťažených lokalitách môže dokonca táto hodnota dokonca klesnúť pod 10 mesiacov. Hoci na prvý pohľad to môže vyzerať ako komplikácia hlavne pre firmy poskytujúcej kolobežky, v reálnom živote je to skôr nepríjemnosť pre koncových užívateľov. Predstavte si, že kolobežku používate na cestu do práce. Vidíte na mapke, že nejaký kus je dostupný, tak sa  spoľahnete na cestu do práce použiť tento druh dopravy. Keď však príde ku kolobežke zistíte, že je nefunkčná a vy ste zostali visieť na holičkách. Pekne mrzuté. O scenári, že sa vám kolobežka pokazí priamo počas jazdy ani nechcem radšej hovoriť.

RESIZED_CIRC_04_predictive_maintenanceJednou z kľúčových tém dátovej analytiky v tomto odvetví je predpovedanie poruchy (odborne sa tomu hovorí predictive maintenance). Ak sú správne zaznamenané historické údaje o poruchách, je možné dosledovať, aké faktory používania zvyšujú alebo znižujú poruchovosť. Keďže firma má zároveň kompletné informácie o tom, ako sa jazdí z tými aktuálne ešte nepokazenými, dokáže identifikovať konkrétne kusy, ktoré sa pravdepodobne pokazia v najbližších dňoch. Keďže kolobežky potrebné pravidelne premiestňovať (ako sme rozoberali vyššie), pri najbližšom premiestnení možno čoskoro-pokaziaci sa kus radšej rovno preventívne zameniť za nový a tým znížiť riziko nepríjemnosti pre finálnych klientov a predísť zraneniam. K tomu všetkému je však potrebná ešte jedna zaujímavá analýza, o ktorej si povieme v najbližšom odseku.

Quo vadis

RESIZED_CIRC_06b_routes_profiling_aftermath.jpgNa prvé počutie mi to prišlo ako zbytočné akademické cvičenie. Čím viac som však mal šancu o tom so zasvätenými diskutovať, tým viac mi to dávalo zmysel. Reč je o profilácií ciest, po ktorých kolobežky. Keďže otrasy sú pre jemnú elektroniku aj kolesá nevítaným „spríjemnením“ cesty, vedieť koľko času išla kolobežka po akom povrchu išla je dôležitým faktorom práve pre predikciu opotrebovania. Rovnako tak, kedy išla kolobežka z kopca alebo hore kopcom, lebo to namáha fyzické časti kolobežky viac ako na rovine. V neposlednom rade je dôležité vedieť kadiaľ jazdy používateľov vedú aj kvôli prítomnosti cyklopruhov alebo nehodovosti jednotlivých úsekov. Tie najpokrokovejšie analytické teamy teda dopĺňajú mapové údaje aj o vrstvy dát ako na ktorých uliciach sú „mačacie hlavy“ alebo aký sklon daná ulica má, prípadne koľko vlastných (a iných dopravných nehôd napríklad cyklistov) sa na jednotlivých miestach udialo. Na začiatok zrejme poslúžia tieto dáta skôr pre interné účely prevádzky kolobežiek a ich technického zlepšovania.  Neskôr však prichádza do úvahy aj rozličná cena za kilometer jazdy podľa toho, kadiaľ presne kolobežka išla, aby sa zohľadnilo opotrebovanie a nepriamo motivovalo ľudí jazdiť po šetrnejších povrchoch.

Skúsite sami?

Ak vás dáta o kolobežkách zaujímajú, existuje už aj niekoľko Open data setov, ktoré sú voľne dostupné. Zatiaľ nie priamo z Berlína, ale to pre začiatok zrejme nevadí. Preto ak Vás tento článok „namlsal“ na analýzu kolobežkových dát, skúste si niektorú z vyššie uvedených úloh na daných Open dátach na vlastnej koži. Možno vás to nadchen pre prácu v jednej z kolobežkových spološností. Alebo aspoň vyskúsať kolobežkovú službu.

 

NECHOĎTE pracovať do GOOGLU, skúste RADŠEJ …

Ak to so svojou kariérou dátového analytika myslí človek vážne, prirodzene ho začne priťahovať myšlienka pracovať pre jedno z odvetví, kde je rast dát najrýchlejší. Tam sa totiž „pečie“ koláč budúcnosti. Presne preto boli „magnetické“ najprv telekomunikačné firmy a banky v 90tych rokoch, po roku 2000 E-commerce a za posledné desaťročie najmä sociálne siete. Viete však čo je “v trúbe“ na to najbližšie obdobie?

Mnohí by možno odpovedali, že najlepšie miesto pre vybláznenie sa „dátového analytika“ musí byť predsa Google. Veď, ruku na srdce, čo vlastne o nás Google nevie? (odpoveď TU, 16min:40sek ) Nuž, možno by vás prekvapilo, že keby sme zobrali jednotlivé služby Google samostatne jednu po druhej, tak existujú firmy, ktoré majú oveľa viac dát ako tieto produkty Google. Začínate krútiť hlavou? Možno čas poopraviť si mienku.

Fenomén Búrka

Ak chcete správnu odpoveď uhádnuť sami, tak tu sú pre vás ešte dve indície (otca Furasa z veže): 1) Skupinové aktivity generujú vždy viac dát ako obsah generovaný jednotlivcom; 2) Dáta o pohybe (video) poskytujú oveľa viac premenných ako statické obrázky, zvukové stopy alebo len čistové textové údaje. Ak si trúfate uhádnuť, čo za odvetvie to je, tak sa nachvíľu tu zastavte v čítaní (ďalší odsek odkrýva správnu odpoveď). My ostatní ideme priamo na to.

Digitálnymi hrami aktuálne máva fenomén Fortnite. Táto hra má aktuálne približne 200 miliónov pravidelných používateľov (MAU = monthly active users) a v každej sekunde sa ju hráfortnite_logo približne 8.5 milióna hráčov súčasne po celej planéte. Keďže ide o multi-player hru, jej tvorcovia (štúdio EpicGames) musia dôkladne ukladať, čo každý z hráčov urobil. Pretože práve vzájomné interakcie hráčov sú to, čo rozhoduje o tom, či Vaša  postava prežila alebo ste z hry vypadli. Vo Fortnite totiž (pod rúškom prichádzajúcej kataklizmickej búrky) sa neustále zužuje herný priestor a tak prichádza k nevyhnuteľným stretom jednotlivých postáv (hráčov) a potvrdeniu, že Darwin sa predsalen nemýlil.

Práve potreba dokumentácie pohybu všetkých postáv a ich vzájomných interakcií robí z hry neskutočného chŕliča dát. Predstavte si to ako (dátové zakódovanie) videa pohybu 8.5 milióna ľudí súčasne. Fascinujúce, nie? Podľa informácií Amazon Web Services (AWS), ktorí spravujú dátové úložiská pre túto hru, objem dát dosahuje hodnotu 95 PetaBytov (a stále rastie). To je veľkosť porovnateľná s Google Indexom na vyhľadávanie všetkých dostupných stránok internetu. Napadlo by vám, že hra môže byť väčšia ako Google. Áno, vyhľadávanie je len jedna zo služieb Google, ale Fortnite je rovnako len jedna z desiatok tisíc digitálnych hier. (Aj keď uznávam, momentálne asi najväčšia)

Nové magnetické odvetvie

Online hry sú naozaj fenomén. Len v Spojených Štátoch Amerických rástli v 2018 tržby v hernom priemysle úctyhodným tempom 18% za rok (podľa údajov asociácie Entertainment Software Association (ESA) ). Vďaka tomuto rastu patrí herný priemysel medzi jedny z najrýchlejšie rastúcich odvetví vôbec a len v USA zamestnáva viac ako 200 tisíc ľudí. Ako dokáže toto odvetvie tak rýchlo napredovať?

Po niekoľko desaťročí sa herný priemysel správal podobne ako filmárske štúdia. Veľký počet navzájom (nepriamo) súťažiacich filmových teamov vychrlilo na trh stovky filmov s nádejou, že niektoré z nich budú hitmi. Väčšina sotva zarobila na výrobné náklady (a honoráre pre hercov). Ale zopár z nich boli zásahy do čierneho, ktoré zarobili stovky miliónov dolárov a tak pokryli diery „po prepadákoch“. Áno, aj herné štúdia produkovali ročne stovky až tisíce hier rôznych žánrov. A potom sa modlili, aby si hry našli dostatočné publikum. Herný priemysel tak v tomto období bol odkázaný na vzostupy a pády, ich ekonomické výsledky pripomínali skôr húsenkovú dráhu, než stabilný rast, aký vidíme dnes. Ako to, že dnes vykazuje dlhodobo rast a navyše rast ekonomicky tak nadpriemerný?

Tou podstatnou ingredienciou, ktorá sa zmenila, sú práve dáta. Počítačové hry sú totiž dnes dizajnované tak, že pre výrobcu uchovávajú informácie o tom, ktoré časti hry boli pre používateľov atraktívne či nudné, príliš (až nezdolateľne) náročne alebo naopak nezáživne ľahké. Postupným sledovaním preferencií hráčov sa vývojári naučili nakalibrovať vývoj príbehu v hre tak, aby udržala hráčov pred obrazovkou čo najdlhšie. Tým dokázala zvýšiť celkové publikum hráčov. Z dúfania v hity sa stala cielená fabrika na úspešné hry. Tento jav zarovnal „kopce a doliny“ v úspechoch herných štúdií. (Teda minimálne tie doliny, kopce ako Fortnite sa stále kde tu objavia). To však nebol jediný efekt dát v hernom priemysle. V skutočnosti dáta priniesli tomuto odvetviu dva ešte podstatnejšie tromfy.

Ďalšie dva tromfy

Pôvodný biznis model sa snažil celú hodnotu hry skasírovať od potenciálneho hráča pri kúpe samotnej hry. To je však, ako keby ste museli zaplatiť za dom bez toho, že by ste sa v ňom detailne poprechádzali, prípadne strávili pár nocí. Tento prístup podnecoval softvérové pirátstvo, lebo na to, aby ste sa hru mohli hrať do životne vám stačilo dostať sa iba k jej cracknutej verzii. (Predstavte si, že by sa dom aj s pozemkom stáli doživotne vašimi iba tým, že by ste si od zámočníka nechali urobiť falošnú kópiu kľúču. Mnoho ľudí by tomuto zjavnému pokušeniu neodolalo. A tak to bolo aj s hrami).

Zbierané dáta o tom, ako napredujú hráči v jednotlivých častiach hry, však umožnili herným štúdiám do častí príbehu, kde uviazlo viac hráčov, umiestňovať „platené skratky“. Za pár eur vám hra ponúkla nápovedu, chýbajúce zdroje na ďalšie budovanie alebo nejaký predmet či schopnosť pre Vašu postavu. Zrazu sa celá šachová partia okolo speňaženia hry otočila: Bolo to v záujme hráča samotného zadovážiť si túto platenú pomoc. Je to, ako keď chcete pred letom do domu namontovať klímu. Prežijete aj bez nej, ale v horúcom lete Vás to bude stáť viac síl. Klimatizáciu si však už nemôžete pričarovať sfalšovaným kľúčom, tú už musíte riadne nechať nainštalovať a zaplatiť. Tento druhý dátový vplyv sa ukázal ako omnoho podstatnejší, lebo ako aktuálne štatistiky ukazujú, že až 43% z celkových príjmov hier bežiacich na mobiloch či tabletoch generujú práve rozšírenia a položky dokúpené priamo v aplikácií počas hrania.

Tretím tromfom, ktorý priniesli dáta do herného priemyslu, je tvorba a testovanie nového obsahu. Mať úspešnú hru ako Angry Birds, či niektorý z podobných hitov, znie ako požehnanie. Milióny ľudí sa hrajú vec, ktorú ste vy raz naprogramovali, a na účte vám doslova len cinkajú nové a nové peniaze.

ANGRY_BIRDS_dream_blastTakto ružovo to vyzerá však iba ak ste majiteľom firmy. Už menej optimistický odtieň to pre vás má, ak ste vývojárom, ktorý musí danú hru programovať. Podľa údajov zverejnených na konferencii NOAH LONDON 2019, obrovský dopyt desiatky miliónov hráčov hry Andry Birds Dream Blast  spôsobuje, že firma musí vytvoriť každý týždeň ďalších 40 nových levelov hry. Ak sa vám z toho netočia ešte panenky, tak vám to skúsim rozmeniť na drobné: Priemerný pracovný týždeň má 5 x 8 = 40 pracovných hodín. Developerský team tejto hry musí každú pracovnú hodinu vymyslieť, naprogramovať, otestovať a nasadiť nový level. Každú pracovnú hodinu! Iste môžete mať armádu programátorov, ktorí dokážu pracovať paralelne tak, aby stihli novú úroveň hry za danú hodinu vymyslieť a naprogramovať. Ale ako dokážete v rámci danej hodiny aj hru dôkladne otestovať, keď jedna hra daného levelu si môže vyžadovať niekoľko minút hry? Aj keby ste mali armádu 100 testerov, spolu s vývojom hry by si ju stihli zahrať do hodiny tak možno 500-600 krát, čo je pramálo na to, aby ste pochopili, ako budú vnímať hru milióny rozličných používateľov. A tak prišla opäť na rad úloha dát.

Keďže herné štúdia majú k dispozícií obrovské zásobníky dát o histórii hrania tejto hry (a iných podobných), vedia vyprofilovať typické profily hráčov, ktoré sa nachádzajú v celej enkláve fanúšikov hry. (Niekto hrá len pre pocit, že dokáže zdolať daný level, niekto sa neuspokojí kým nedosiahne čo najväčší počet bodov, niektorým vôbec nejde o ukončenie levelu, len sa zabávajú na rôznych nezdarných riešeniach hlavolamu, …) Pre každý typ fanúšika hry následne herné štúdio natrénuje neurónovú sieť (pomocou reinforcing learning), ktorá dokáže simulovať hranie práve daného typu užívateľa. Následne sa v cloud prostredí (ako AWS) vytvorí mnoho kópií virtuálnych hráčov (tisíce pre každý typ hráča), ktorým sa odovzdá novo nadizajnovaný level hry a spustí sa ich hranie. Firma tak získa obrovský počet spätných väzieb o tom, akú odozvu bude mať práve navrhnutý nový level hry pre jednotlivé skupiny hráčov. Čo je podstatné, že takéto digitálne dátové testovanie je prudko škálovateľné, keďže nie ste limitovaný tým, koľko rôznych typov hráčov máte alebo koľko rôznych levelov ste vytvorili.

Tak čo vy?

Tým sa sled dátových vplyvov na herný priemysel uzatvára do silnej, čoraz viac sa rozpínajúcej špirály. Je teda jedno, či túžite robiť dátovú analýzu hráčov, jednotlivých komponentov hry alebo vás viac fascinuje hľadanie vhodných škáročiek na in-app nákupy, či parametre nových úrovni hry. V hernom priemysle sa naozaj aktuálne črtá mnoho zaujímavých analytických príležitosti. Preto, ak pracujete v niektorom z dátovo už nudných sektorov (banky, utility, poisťovne, …) možno je čas rozhliadnuť sa aj po hernom sektore.  A vôbec nemusíte baliť kufre, veď len na Slovensku pôsobí viac ako 20 herných štúdií  a ročne u nás vychádza viac ako 70 nových hier. Firmy ako PIXEL FEDERATION si pomaly získavajú rešpekt aj ostatných odvetví a predstavujú dotyk s Európskou špičkou herného priemyslu. Ak by ste predsa boli ochotní zbaliť ten kufor, za hranica sú možnosti takmer neobmedzené. Tak čo? Idete sa radšej pohrať s dátami alebo s Googlom?

Príbeh PÁDU BERLINSKÉHO MÚRU

Je 9. novembra 2019 a v Berlíne to dnes zvláštne šumí: Je to presne 30. rokov, čo padol Berlínsky múr (BM). Bolo by veľkou škodou premeškať to, keď som tu v Berlíne. Tak som sa vybral po stopách pádu Berlínskeho múru. Príbeh som pôvodne sprostredkoval ako samostatné statusy na sociánej sieti. Na základe niekoľkých povzdbudení prípajam prehľad celého príbehu aj tu na blogu, a tak sa aj  vy môžete pozrieť  na celú story so mnou.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 1 – KDE TO CELÉ ZAČALO

BM_01_01BM_01_02
Nuž BM má mnoho vychytených a turisticky atraktívnych miest. Málokto však vie, že celé to začalo 22:45 , 9-ho Novembra 1989 na hraničnom prechode Bornholmetstraße. Po zmätočnej tlačovej konferencii hovorcu Východonemeckej vlády, ktorý mal oznámiť, že už čoskoro vznikne možnosť vycestovať na západ (avšak povedal, že nastáva s okamžitou platnosťou), sa dav vybral húfne k hraničným priechodom rozdeľujúcich Berlín. Nik však nevydal pohraničníkom pokyn ako reagovať. A tak stráže najprv dav zadržiavali, ale keď to už bolo neúnosné, proste zdvihli závory a dav sa na západ proste prevalil.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 2 – KRVAVÁ ŠKVRNA MESTA

Za viac ako 35 rokov pri pokusoch o zdolanie múru zomreli stovky ľudí. A to sú len oficiálne zdokumentované prípady. Dnesný deň bude asi trpkou spomienkou pre všetkých ich príbuzných.
V pamätníku BM má každá zdokumentovaná obeť symbolický pomník. Dnes im pribudli na danné pomníky aj symbolicke kvety. (toto pietne miesto dnes navštívila aj naša prezidentka Čaputová)

BM_02_01 BM_02_02

.

.

.

.

.

.

.

 

 PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 3 – MALÝ ZÁZRAK

BM_03_02Aj my Slováci sme si zažili svoj Novembrový pád režimu, takže tento aspekt pádu BM si asi vieme predstaviť. Čo je však ťažké si uvedomiť, kým sa tými miestami neprejdete, aké bizárne to bolo žiť v tomto mestek: Vidíte dom na opačnej strane ulice, v ktorom sa môže slobodne voliť, cestovať a vyjadriť svoj názor, a vy žijete v neslobode, nemôžete nikam a ešte sa musíte na to každý deň dívať z okna. Optický klam: Tak blízko a predsa nedosiahnuteľné.

.

Pre Berlínčanov preto pád Múru bol malý zázrak. Dnes som si prečítal autentické výpovede ľudí, ktorí prechádzali tú osudnú noc Nov 9ho na západnu stranu, objímali sa s BM_03_01neznámymi ľudmi, Tí ich vítali s kvetmi a šampanským. Skúšal som si to predstaviť, premohli ma však dojmy a normálne som sa rozplakal.

 

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 4 – NÁKLADNÁ OPACHA

BM_04_01 Berlín je veľké mesto. Preto nápad rozdeliť ho múrom mi prišiel už na prvé počutie zcestný. Odkedy tu žijem, BM_04_02príde mi to ako šialenstvo.
Okrem iného aj pre ekonomické dôvody. Múr mal celkovo 155 km (len pre porovnanie, naša hranica s Ukrajinou je iba necelých 98 km). Spočiatku bol postavený z tehál, neskôr z panelov. Jeho stráženie si vyžiadalo milióny človeko hodín. Jedna veľká, drahá opacha.

 

 

.

.

.

 

 

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 5 – ZÁZRAK SA STAL, LEBO ALEX SI HO VYDUPAL

Rok 1989 na prvý pohľad nebol vôbec priaznivým obdobým na pád BM. Len niekoľko mesiacov dozadu Číňania rozprášili demonštráciu na Námestí nebeského pokoja tankami. Ako to že tento Berlínsky zázrak sa podaril?

BM_05_01Stalo sa tak zrejme aj kvôli rastúcemu tlaku obyvateľov. O čom sa málo na Slovensku vie, že len 5 dní pred pádom BM sa konala na námestí Alexanderplatz najväčšia demonštrácia v dejinách Nemecka, na ktorú prišlo viac ako 500.000 ľudí! Spomínané “nedomyslené” emigračné nariadenie, ktoré spustilo pád DM bolo odpoveďou na jednu z požiadaviek demonštrantov.
Je pri tom škoda, že sa o tom na Slovensku nehovorí, lebo vidieť, že takto masívne, pokojné demonštrácie fungujú na Sovietsky blok, len 2 týždne pred našim Novembrom bola určite inšpirácia a vzpruha pre aktérov ČeskoSlovenského Novembra 1989.

BM_05_02

Alexanderplatz je dodnes najdôležitejším námestím mesta, križuje sa tu 8 liniek metra a rýchlovlakov, mnoho električiek a autobusov. V nemeckej hantýrke sa mu familiárne hovorí ALEX. Takže Alex si to vlastne vydupal.

.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 6 – STANICA NÁREKOV

Rozkrojiť mesto na dva (znepriatelené) štáty so sebou prináša mnoho bizarností. Jednou z nich bola aj vlaková stanica Friedrichstraße. Bola jedným z oficiálnych hraničných prechodov, a tak niektoré jej koľaje patrili do východného Berlína a niektoré do Západneho. Bola zároveň jediným bodom, z ktorého sa dalo odísť zo západného Berlína vlakom. Prezývku stanica nárekov získala Friedrichstraße, keďže sa tu museli často lúčiť rodiny, ktore sa potom roky nevideli.

 

BM_06_01 BM_06_02Ako vidieť z dnešného foto, z perónu na perón už môžete prejsť aj bez osobnej prehliadky a pasovej kontroly. Posledné 2 roky bola mojim prestupným bodom pri ceste do práce.

.

.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 7 – PREKROJENÁ VODA

Ďalšou bizarnosťou Berlínskeho rozdelenia bolo, že hranica pretínala Berlínsku rieku Spréva. A to hneď niekoľko krát. Aby náhodou nebolo pochýb o tom, ako to Rusi myslia, vytvorili hraničný múr (v úseku pri Ostbahnhofe) pre istotu na obe strany rieky, čím vlastne obyvateľstvu znemnožnili využívať rieku na splavovanie, rybárčenie alebo letné kúpanie.
V rámci výročia pádu BM tento týždeň inštalovali do rieky symbolické svietiace tyče, ktoré pripomínajú toto rozkrojenie vody.

BM_07_01

BM_07_02

Keďže múr na brehu rieky ani po páde BM nemohol slúžiť na to, aby ľudia prekročili cezeň hranicu (museli by ste byť plavec aspoň kategórie M. Phellpsa), paradoxne bol ušetrený výpadov obyvateľstva a dnes slúži ako najdlhšia Grafitti galéria na svete, pod názvom East Side Gallery.

.

.

.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 8 – RUSKÉ BARBARSTVO K PRIESTORU

 

Na svete existuje mnoho umelo nakreslených hraníc. Zväčša sa však “uhnú” pamiatkam alebo iným dôležitým objektom.

BM_08_01 BM_08_03 BM_08_02 BM_08_04 BM_08_05

 

 

 

 

 

Berlinské krájanie mesta však bolo naozaj barbarstvom voči pamiatkam a mestskému vybaveniu. Čo stálo na čiare, muselo jednoducho lahnúť popolom. Za obeť mu padli aj kostoly a iné pamiatky. Zostali po nich len kovové pôdorysy v zemi. Zvonicu Kostola zmierenia, ktorý stál uprostred hraničného pásma v časti Wedding, najprv hraničná stráž používala ako strielňu proti utekajúcim, neskôr kostol definítvne zbúrali. Cirkevná obec sa po páde múru rozhodla obnoviť tento kostol v modernej podobe.

 

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 9 – CHECK POINT CHARLIE

Tento legendárny hraničný prechod v Berlíne sa teší veľkej obľube turistov. V jeho okolí sú preto hneď tri múzea venujúce sa múru.

Keďže sa nachádza iba 100m od nášho (bývalého) firemného officu, chodili sme tam často na obed. Niekoľko krát som rozmýšlal, ako to miesto na mňa pôsobí: Asi najsilnejšia emócia je, ako nevhodné miesto to na hraničný prechod medzi dvoma veľmocami studenej vojny v skutočnosti je. Úzka ulička, kadiaľ múr išiel, polí nákupnú ulicu. (Asi ako keby v Bratislave Medená ulica polila Štúrovú.)

BM_09_01 BM_09_02

Tanky, ktoré tento hraničný priechod strážili, sa nemali kde pomaly ani otočiť a museli zrejme pri návrate cúvať. (Prestavte si cúvanie tankov na Medenej či Grosslingovej)
Historická fotka je z návštevy Kennedyho, druhá je z dnešného večera z toho istého miesta.

.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 10 – KONTRAST POSTDAMER PLATZ

Ak by ste v Berlíne chceli hladať miesto, ktoré je najlepším kontrastom pred a po páde BM, je to určite Postdamer platz.

Na dobovej fotke vidíte, že vďaka pohraničnému pásmu to bolo v podstate pole, pod ktorým bola navyše odstavená veľká vlaková stanica (aj keď pred postavením múru to bolo rušným námestím).

BM_10_01 BM_10_02

Dnes je to opäť pulzujúce námestie s množstvom vysokých a luxusných budov.

.

Pole vs. “Mrakodrapy”. To všetko len za 30 rokov.

.

 

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 11 – MÚR POD ZEMOU A STANICE DUCHOV

Preťať menšie mesto na polovicu môže byť dopravne komplikované. Preťať všemožne krútiacim sa múrom na polovicu veľkomesto, ktoré je železničným uzlom a kde už funguje metro a električky je skutočný dopravný rébus.

Berlínska verejná doprava už viac ako storočie pozistáva zo siete metra (u-bahn) a rýchlovlakov (s-bahn). Oba tieto nosné systémy majú aj svoje podzemné časti. Výstavba BM tak mala aj svoje podzemné časti. Zamrežované boli tunely, niekoľko staníc
ležiacich priamo pod hraničným pásmom bolo vyradených z prevádzky a zamurovaných, aby sa cez ne nemohlo utiecť. Napriek tomu boli takí, čo sa pokúšali o úteky na západ cez vlakové tunely.

BM_11_01 BM_11_02 BM_11_03 BM_11_04 BM_11_05 BM_11_06

Paradoxne, samotné metro (u-bahn) muselo zavrieť len dve stanice (Potsdammer a Warschauerstr.), ktoré to postihlo. Za to S-bahn postihlo rozdelenie mesta výrazne a vzniklo niekoľko Staníc Duchov. Boli ostro strážené vojakmi, chátrali a väčsinu vchodov do podzemia mali zamurovaných.

.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 12 – SÚBOJ POD ZEMOU

Azda v každom väzení sa objavil pokus prekopať sa na slobodu podzemným tunelom. Obdobne obmedzení na slobode sa cítili aj Berlínčania a tak sa objavili aj viac či menej úspešné pokusy prekopať sa popod BM.

Využívali sa na to zväčša ulice, kde hranica viedla pomedzi obytné domy, z ktorých pivníc bolo možné nepozorovane začať hĺbiť takýto tunel. Hoci bolo neraz treba vyhĺbiť aj 100 a viac metrov dlhý tunel, niektoré sa naozaj podarilo dokončiť a zopár desiatkam ľudí sa podarilo takto dostať sa k vytúženej slobode. Všetky známe tunely však Stasi postupne odhalila a zasypala alebo zabetónovala hrubou vrstvou.

BM_12_01 BM_12_02 BM_12_03

Svoje tunely však mala aj Stasi (nemecká tajná polícia). Používala ich na presun špiónov na druhú stranu. O ich existencii samozrejme vedelo len pár vyvolených a tak pri hĺbení toho vlastného tunelu sa vám mohlo stať, že nechtiac vyhĺbite prípojku do práve jedného zo Stasi tunelov, čím vaše celé dielo nielen vyšlo nazmar, ale čakala vás aj guľka do hlavy.

Trasy pôvodných tunelov dnes návštevníkom pripomínajú kovové platne vsadené do zeme.

.

 .

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 13 – ŽIVOT vo VÝCHODNOM NEMECKU

Pre tých, čo realitu socialistického zriadenia nezažili (alebo nemali možnosť ore svoj vek naplno precítiť) bude asi až tažké pochopiť aké to v skutočnosti bolo.

BM_13_01 BM_13_02 BM_13_03

Na tento účel funguje v Berlíne Múzeum DDR (v nemčine skratka východneho Nemecka), ktoré ukazuje ake to bolo. Môžete v ňom nájsť titulku dobového magazínu zo Západneho Nemecka, v ktorom parodujú nedostatok banánov vo Východnom Nemecku, alebo kúpiť si repliku východonemeckého pasu, ktoreho som od dnes hrdým držiteľom.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 14 – OBKĽÚČENÝ VÝCHODOM

Menej informovaný človek ľahko vkĺzne do pocitu, že Berlín bol akou si bránou na západ. Nuž, ak ste chceli utiecť na skutočný západ vtedajšej doby, Berlín bola pre vás jedna z najhorších možností.

Západny Berlín síce patril pod správu Američanov, Britov a Francúzou, ale v princípe bol akýmsi ostrovčekom, zo všetkých strán obkľúčeným východným nemeckom. Najlepšie túto absurdnosť dokumentuje mapa, ktorá ukazuje, ako bolo možné Západný Berlín zásobovať. Z Hamburgu, Hannoveru a Frakturtu existovalii prísne strážene vlakové trate po ktorých sa museli západne vlaky pohybovať bez zastavení.

BM_14_01BM_14_02

.
Keď sa rozpútala studená vojna, Rusi chceli západný Berlín vyhľadovať (a podporiť tak u obyvateľstva ideu pridať sa na stranu ost-bloku). A zastavili vlakové a cestné zásobovacie cesty. Západnym Berlínčanom zostávalo len zásobovať sa letenským mostom z iných nemeckých miest. Nakŕmiť a surovinami zásobiť niekoľko miliónove mesto však malo za následok, že na Tempelhof letisku pristávali lietadlá so zásobami každú minútu!

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 15 – DEMOLÁCIA

Múr bol nenávidený a Berlinčanmi opovrhovaný “vred” na duši. Preto keď 9.11.1989 prestal plniť svoju úlohu, mnoho z obyvateľov mesta sa s ním prišli vysporiadať ručne, stručne.

BM_15_01 BM_15_02

.

To je pre dnešnú situáciu aj tak trochu paradoxné, lebo nebolo jednoduché pred rozúrenými masami zachovať nejaké ucelné ulseky múru, ktore by mohli slúžiť ako memento. Asi najdlhšie súvisle úseky sú už spomínaná East Side Gallery a Bernaustraße, ktorá slúži aj ako oficiálny pamätník múru.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 16 – BRANDENBURSKÁ BRÁNA

Bonbónikom nakoniec a veľkým finále dnešného seriálu je Branderburská brána, symbol Nemecka aj samotného Berlína.

Múr prechádzal v bezprostrednej blízkosti tohto Berlínskeho monumentu, čo využil prezident J.F. kennedy pri svojej návšteve v Berlíne a predniesol prejav práve pri tejto bráne a to tak, aby ho bolo počuť aj na druhej strane (čomu sa Rusi snažili zamedziť rušičkami zvuku).

BM_16_01 BM_16_02 BM_16_03 BM_16_04

.

Práve toto miesto si zvolila aj radnica Berlína pre veľkolepý koncert na počesť 30ho výročia pádu BM. Koncertu a doprovodného programu sa dnes pri Brandenburskej bráne zúčastnilo viac ako 200.000 ľudí. Ku Kennedyho fotke pripájam svoje osobné zábery z tejto skvelej párty.

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 17 – EXTRA AKCIE

Podobne ako kapela po koncerte, k samotnému seriálu o Páde BM pripájam ešte dva extra prídavky.

Ak niečo na Nemcoch obdivujem, tak je to schopnosť vysporiadať sa s vlastnou históriou a pretaviť ju do niečoho konštruktívneho. Pád BM teda nebol iba oslavou zmeny (aká Slovensko čaká za týždeň). Organizátori vytvorili podmienky pre niekoľko zaujímavých “bočných” akcií:

BM_17_01BEH PO MÚRE. Po trase pôvodneho múru sa bežala skupinová štafeta, do ktorej sa mohol každý zapojiť.

PÁD MÚRU AKO SPOJENIE. Keďže ide primárne o symbol opätovného spojenia, na vybraných miestach okolo múru boli stanoviská, kde si do plastelíny mohol vytvoriť odtlačok pri vzájomnom stisku ruky dvoch ľudí. Odtlačky boli po stvrdnutí vystavené v špeciálnej inštalácií. Podmienkou bolo, že si si na odtlačok musel nájsť niekoho cudzieho a porozprávať sa s ním, čo máte spoločné. Ten môj odtlačok je s Talianom Lorenzom, obaja milujeme cestoviny.

.

BM_17_02 BM_17_03

.

BM_17_04MÚR AKO SYMBOL PRE INÉ KRAJINY. Nemcom sa pred 30 rokmi podarilo prelomiť politické rozdelenie. Tento silný odkaz môže byť impulzom pre iné krajiny, kde stále kraľuje rozdelenie. Organizátori preto vytvorili priestor
pre komunity, ktoré chcu poslať odkaz Pádu BM do iných krajín. Na živo som videl demonštráciu skupín z Hong-Kongu a Barmy.
(S touto témou súvisí aj druhý prídavok)

.

.

PO STOPÁCH PÁDU MÚRU – 18 – ODKAZ TRUMPOVI

BM_18_01Symbolika Berlinského Múru je veľmi silná. A bol to práve Americký prezident Reagan, kto vyzval 2 roky pred pádom BM Gorbačova, aby múr odstránil.  30 výročie pádu BM je preto aj smutným zrkadlom, ako sa zmenila Americká politika za daných 30 rokov. Od búrania múrov k stavaniu múrov.

Nemecká nezisková organizácia “Múrom proti Múrom” sa preto odhodlala poslať skutočný, 2.5 tonový kúsok Berlinského múru priamo do Bieleho domu. S odkazom, že Amerika kedysi stála na strane tých, čo nechceli oddeľujúce múry na hraniciach. Viac si môžete o tomto pozoruhodnom počine prečítať tu.

.

Chcete sa naučiť umelú inteligenciu? Stačí rozbiť výklad vo Fínsku.

Väčšina vedcov, zaoberajúcich sa robotizáciou ľudskej práce, hovorí, že ľudia, čo nevedia pracovať s umelou inteligenciou, nebudú nahradení samotnou umelou inteligenciou, ale ľuďmi, ktorí dokážu rozumieť AI. Naučiť sa aspoň základy umelej inteligencie teda bude pre prežitie na trhu práce veľmi dôležité. Ale ako sa k nej dostať?

Rozbitý výklad

Možno by ste mohli skúsiť Fínske väzenie. Nie, to nie je vtip, aj keď úprimne k páchaniu trestných činov vás určite seriózne nabádať nebudem. Dôvod, prečo o Fínskom väzení vôbec hovorím je unikátny program, ktorý sa rozhodla Fínska vláda zaviesť.

O Snahe Fínska stať sa tigrom v oblasti umelej inteligencii sme už na mocných dátach hovorili. V nedávnom blogu  som popisoval ako sa snažia vyškoliť 1% populácie na Umelú inteligenciu, aby títo ľudia boli následne akousi chrbticou pre rozvoj tejto témy v celom štáte. Správne totiž pochopili, že krajina nezačne húfne implementovať AI nástroje, ak jediný, kto o tom bude niečo vedieť, budú akademické kruhy združené do univerzitných miest alebo výskumných centier. Umelá inteligencia sa nikdy totiž nepresadí napríklad v odvetví zubárov, keď o podstate AI nebudú vedieť niečo samotní zubári. Fínska vláda teda intenzívne dizajnuje programy, ktoré by spriatelili s umelou inteligenciou čo najrozmanitejšie skupiny populácie.

Za mrežami

PRISON_handsA tak prišlo aj na väznice. Inštruktážny program na výučbu umelej inteligencie, ktorý vyvinula Univerzita v Helsinkách, je od mája oficiálne rekvalifikačným programom pre väzňov, ktorý má slúžiť na ich zlepšenie ich šancí na trhu práce po skončení výkonu trestu. Väzenie v Turku, na juhu Fínska, z vládneho grantu naozaj zakúpilo aj počítače a tablety a spustila sa výučba AI v danej väznici. Že nejde o žiaden pseudo pokus potvrdzuje aj fakt, že kvôli cvičeniam, ktoré sú súčasťou AI kurzu, musela väznica sprístupniť (whitelistovať) určité web stránky, z ktorých kurz čerpá dáta. Absolvovanie kurzu končí oficiálnym certifikátom, dokonca Univerzita v Helsinkách sa zaviazala, že odsúdencom uzná za dané kurzy kredity, aby mohli po prepustení z väznice mať možnosť plnohodnotne doštudovať daný vedný odbor. Program beží v Turku od mája 2019 a v týchto mesiacoch bude rozšírený do ďalších 3 väzení v krajine.

Pre korektnosť je potrebné povedať, že pre Fínske väznice tento projekt nie je prvým kontaktom s umelou inteligenciou. Väzenia v Turku a Helsinkách už v minulosti zaviedli zaujímavý druh práce pre väzňov. Pre trénovanie modelov umelej inteligencie sú totiž dôležité takzvané anotované príklady. (ak ste o nich nepočuli, skúste si prečítať TOTO). Tie je však náročné získať, lebo anotáciu (do veľkej miery) ešte stále musí robiť človek a neraz v nej ide o pomerne nezáživnú, dookola sa opakujúcu prácu. Kto v spoločnoti sa nebude búriť pri takejto monotónnej práci? Áno, sú to väzni, ktorí si svoju prácu príliš nemôžu vyberať. Väznice sa preto chopili nápadu, že väzni by mohli práve anotovať veľké množstva dátových súborov a urýchliť tak vývoj modelov AI.

Ako na Umelú Inteligenciu u nás na Slovensku

Navrhnutím Stratégie, ako zaviesť prvky umelej inteligencie do biznisu spoločnosti, sa zapodieva takmer každá vyspelá krajina na svete. Niektoré viac originálne a priebojne (ako Fínsko), niektoréPRISON_AI_straegy_2 krajiny sa uspokojujú len s tým, že kopírujú opatrenia USA, Číny alebo Japonska. Aj Slovensko sa momentálne nachádza v tomto procese a keďže som ma tu česť by jeho súčasťou, tu si môžete prečítať, aké diskusie na túto tému sa viedli v teame pripravujúcom túto stratégiu.

Zároveň, ak ste sa s Umelou inteligenciou zatiaľ stretli „len z dosluchu“, nechať sa uväzniť vo Fínsku nemáte v pláne, ale chcete si urobiť jasno aspoň v základom, odporúčam vám začítať sa do toho, čo už Umelá inteligencia dokáže alebo jednoduchého sumáru, ako fungujú. Prípadne mi napíšte akúkoľvek otázku, ktorú k tejto téme máte na info@mocnedata.sk a ja sa pokúsim vám buď priamo odpovedať alebo Vás aspoň nasmerovať na zdroj danej informácie.

OKO, UCHO, CHARITA aneb O tom či KLAME VIAC AI alebo RADOVÝ ČLOVEK

Technológie umelej inteligencie zaznamenali míľové pokroky za posledné roky. Počítače a AI algoritmy si postupne dovoľujú preberať úlohu našich zmyslov. Stroje vedia analyzovať náš hlas (a spätne ho syntetizovať tak, že ho nerozoznáme od originálu). Keďže však gramoplatne a záznam zvuku tu máme už niekoľko generácií, nevzbudzuje to v nás až taký údiv. Za to, keď Google, Facebook alebo iné aplikácie dokážu rozpoznať tvár v dave a priradiť ju k človeku, zostávame (v lepšom prípade) rozčarovaní, v tom horšom priam rozhorčení. Ako to už býva, technológie nám zasadili aj v tejto oblasti nový, na cti utŕhajúci úder. Dokážu nás presvedčiť, že existujú ľudia, ktorí nikdy nežili.

Profesori Jevin West and Carl Bergstrom z University of Washington vytvorili pomocou AI sadu niekoľkých tisícov umelých fotografií tvári ľudí rozličného veku, pohlavia a rasy. Následne, pomocou web aplikácie sa im podarilo naverbovať viac ako pol milióna reálnych respondentov, ktorí  zrealizovali viac ako 6 miliónov kôl hádania, ktorá z dvojice zobrazených fotografií je tvárou reálneho človeka a ktorá len počítačovo vytvoreným podvrhom. Výsledky, ako som už spomínal vyššie, boli celkom zdrvujúce. Ľudia dokázali odhaliť vymyslené fotky len v 60% prípadoch.

sok nad mincou

FLIP_a_COINAk vám to znie ako dostatočne dobré číslo, skúsim to dať trochu do kontextu. Keby ste si hádzali pri každej fotke korunou, mali by ste v priemere úspešnosť 50%. Tých dodatočných 10% nad úroveň mince neznie ako pýcha pána tvorstva. Čo je ešte viac znepokojujúce, že aj trénovaní experti, ktorí prešli mnohými kolami kvízu a dostali od tvorcov fotografiu spätnú väzbu, kde sa pomýlili, nedokázali pokoriť hranicu 74%. Teda aj experti stále v štvrtine prípadov nedokázali odhaliť podvrh stroja.

Zaujímavé na tomto experimente bolo však ešte niečo iné. Niektoré tváre dokázali „oklamať“ výrazne väčší počet ľudí ako iné. Mnohí by sme predpokladali, že práve niektoré typické regionálne znaky tváre alebo črty konkrétnej rasy budú tým hlavným diferenciátorom. Prekvapivo bolo to práve pohlavie ľudí na fotkách, ktoré vytváralo veľké rozdiely. Vymyslené mužské tváre pôsobili presvedčivejšie: Napriek reprezentatívnemu zastúpeniu oboch pohlaví vo vzorkách “foto podvrhov”,  mužské neexistujúce tváre sa nachádzajú v top 100 mätúcich fotkách až o 30% častejšie ako ženské.

Interpretovať sa to samozrejme dá rôzne. Ale štúdie z minulosti nepotvrdili, že by sme lepšie alebo horšie pamätali tváre reálnych živých mužov či žien vo všeobecnosti. Hoci túto tému článok venovaný v časopise WIRED (7-8/2019) danému  experimentu nerozoberá, z uvedeného experimentu vyplýva, že morfológia ženskej tváre je pre umelú inteligenciu asi ľahšie napodobiteľná (alebo napriek tomu, že dodávame približne rovnako veľa trénovacích predlôh na učenie AI modelu z oboch pohlaví, mužské tváre je komplikovanejšiue pre umelú inteligenciu zreplikovať rovnako verne ako tie ženské).

Experiment ukázal ešte jeden dôležitý aspekt pre konzumovanie digitálneho obsahu. Ľudia, ktorí sa zapojili do experimentu cez mobil dosahovali až o polovicu horšiu úspešnosť ako respondenti, ktorí si mohli prehliadnuť fotky na veľkom monitore stolového počítaču. To samozrejme nie je samo o sebe príliš prekvapivé, lebo na odhalenie podvrhu sú často dôležité práve detaily (napr. vo vlasoch alebo ušných lalokoch). Avšak v dobe, keď už viac trávime so smartfónom ako pred veľkou obrazovkou a väčšinu digitálneho obsahu konzumujeme práve z mobilu, nás to robí ešte viac zraniteľných proti podvrhom tohto typu.

No a čo?

Ok, tak počítače vedia vyrobiť fotky, ktoré pokladáme za reálne, hoci daný človek v skutočnosti neexistuje. A prečo by nás to malo vlastne trápiť? Nuž schopnosť Umelej Inteligencie vytvárať pre nás virtuálnu realitu sa opäť posunula o výrazný krok ďalej. Ak v minulosti na vytvorenie hoaxu (napr. ohľadne utečencov) bola použitá napríklad fotka, ktorá sa dalo ľahko označiť za poplašnú správu, lebo v skutočnosti pochádzala z úplne iného miesta a času, dnes je možné vytvoriť fotografiu s reálnymi „ľudskými“ tvárami ktorá nebude dohľadateľná a teda ani identifikovateľná ako lživá. Navyše, keďže tvár žiadnej z osoby na fotke neprináleží nikomu z reálnych ľudí, nik ani nemôže napadnúť daný podvrh s tým, že „on(a) tam vôbec nebol”. Podobne, rôzne zúfalé prosby o darovanie peňazí, krvnej plazmy, či iných vecí pre choré deti a iné reťazové FB výzvy sa dajú vyrábať strojovo, čo môže výrazne poškodiť skutočné charitatívne organizácie, ktoré sa snažia úprimne pomôcť. Tie skutočné prosby nebudú odlíšiteľné od falošných a to je pre ľudí naozaj v núdzi zlá správa.

V neposlednom rade, o čo precíznejšie dokážeme nasimulovať ľudskú tvár, o to hlbšie sa ponárame do rizika deep-fake videí, ktoré boli predikované ako jeden z hlavných tém na AI trendov v posledných rokoch. Len pripomínam, že pri uvedení filmu Matrix sa nám zdala miera „vernosti“ virtuálnej reality, ktorej bol Neo podrobený než si vybral správnu tabletku, úplne sci-fi. A to nebolo tak dávno dozadu. Dnes už sme na prahu virtuálnej reality presne takej kvality, ako film popisuje. Nekonšpirujem ani nič tým nepodsúvam, ale je dôležité si to uvedomovať. A zvýšiť ostražitosť k tomu, čo vidíme “na vlastné oči”.

Oko za oko,  …   

eye_for_an_eyeNástupu AI nadvlády nad našimi zmyslami sa však nemusíme len odovzdane prizerať, môžeme sa mu do istej miery aj brániť. Je to síce trochu v duchu „Oko za oko, zub za zub“ , ale v digitálnej podobe to menej bolí ako vo fyzickom svete. Obranou nám je fakt, že keď obrázky rozoznáva stroj, správa sa pravdepodobnostne. (Inými slovami má stanovený určitý prah pravdepodobnosti na koľko sa daná vec podobá svojej predlohe a zhodu potvrdí až keď si je na „dostatok“ percent istá. ) To nám dáva šancu bojovať rovnakou zbraňou ako AI stroje sa snažia oklamať nás. Existujú totiž už služby ako D-ID (o ktorej viac tu). Ich úlohou je pozmeniť na Vašich fotkách niekoľko drobných detailov do podoby, že každé ľudské oko vás bez problémov spozná, ale žiaden z voľne dostupných algoritmov na rozpoznanie tváre vás nebude vedieť stotožniť. To samozrejme funguje však iba na statických fotkách, ktoré máte šancu upraviť, kým ich posielate niekam na spracovanie. Trochu zložitejšia je obrana proti Face recognition v reálnom čase (napríklad v dave na koncerte)  V niektorých krajinách (ako napr. Hong Kong), kde odčítavanie tvári z davu štátnymi úradmi ja považované za – jemne povedané – neférové, ľudia preto začali nosiť špeciálne oblečenie a doplnky, ktoré znemožňujú identifikáciu osoby tým, že snímok tváre „zamlžujú“ neviditeľným svetelnými efektmi alebo maskovaním dôležitých bodov pre rozpoznanie tváre. A tak klameme späť stroje, ktoré sa snažia oklamať nás. Veď vravím: “Oko za oko, ušný lalok za ušný lalok …”