Kategória: GENERAL CRM @SK

Znie to neuveriteľne, ale tento týždeň je to presne rok, čo som si prevzal kľúče od bytu v Berlíne a začal novú kapitolu života v tejto metropole Nemecka. 365 dní zároveň ponúka dostatok príležitostí na porovnanie života. O tom, ako inak vyzerajú nároky a pracovné podmienky tu v zahraničí, už som reportoval v inom blogu. Tento krát by som sa rád venoval výhradne oblasti oveľa človečejšej, teda tomu, ako sa líši samotný život v Nemecku a v samotnom Berlíne. Hneď vopred avizujem, že sa zdržím prvoplánových komentárov o skutočne funkčnej verejnej správe, aj keď v tejto oblasti by sa porovnávať dalo dlho. Mix (symbolicky) 12ich aspektov vás možno prekvapí, ale podľa mňa odzrkadľuje menej nápadné odtiene, ktoré si ako turista nevšimnete.

Raňajky a stravovanie. Keď sa nezáväzne prejdete ulicami Berlína, prvá vec, ktorá vám udrie do očí, je neskutočne veľké množstvo pekárničiek. A to v historickom centre, ako aj na predmestiach. V okruhu 100m od práce, som ich napočítal 7, pri rannej ceste do práce som prestal počítať pri čísle 15 a viac. Nemci totiž takmer vôbec neraňajkujú doma, niečo si zobnú po ceste do práce. A tak prekvitajú coffee-to-go a pekárničky. Celé to zašlo tak ďaleko, že keď vojdete do obyčajného supermarketu, pekárenské výrobky sú hneď pri dverách predávané za samostatným pultom (ako boli na Slovensku kedysi mäsové výrobky). Nie sú to však žiadne dopekané fornetti, všetko poctivé (viaczrnné) pečivo. Niektoré pekárničky dokonca vstúpili aj na trh obedného stravovania, keď ponúkajú polievky a jednoduché rizotoidné (Quinoa,Kuskus, Bulgur, …) jedlá.

Naopak domáce stravovanie Nemcov je pre mňa hlbokým sklamaním. Väčšina rodín večeria mrazené polotovary alebo donáškové jedlá. Ženy sa netaja (a necítia zahanbené) tým, že nevedia nejak zásadne variť. Reštauračný biznis preto prekvitá. Lebo vyjsť si na večeru vo všedný pracovný deň je pre mladých ľudí rovnako prirodzené, ako googliť na smartfóne, či dať si sprchu. Keďže v Berlíne je približne 30% obyvateľov cudzincov , rozmanitosť kuchýň je asi ťažko porovnateľná s nejakým iným mestom v Európe. Zašmáknuť sa teda dá (aj za rozumnú cenu). Len si treba zvyknúť, že nejete večer doma.

Premyslená verejná doprava. O Nemcoch sa hovorí, že sú usporiadaní a fungujúci ako (ach, pardón švajčiarske) hodinky alebo dieselový motor od Volkswagenu (žiadne vtípky o Diesel gate, o tom som písal už minule). Ak to je na niečom zásadne vidieť, tak je to verejná doprava. Tá totiž nielen pokrýva obrovskú plochu a dáva do pohybu viac ako 4 mil. obyvateľov, ale je naozaj premyslená. Ak si za tým neviete predstaviť nič konkrétne, pomôžem si príkladom. Predstavte si dopravný uzol ako Trnavské mýto. V Nemecku sa linky autobusov, metra, električiek a vlakov sa nielen pretínajú na jednom uzle, aby človek mohol prestúpiť, ale podľa dát z prepravy sú linky vedené tak, aby najčastejšie prestupy sa diali na tom istom nástupisku. Ak náhodou potrebujete využiť menej frekventovaný prestup, tak všetko je dôsledne označené. Tak si znovu vybavte v hlave Trnavské mýto. Nielenže sa nad najčastejšími prestupmi nikto ani nezamyslel, ale ak vojdete do podchodu, tak aké trolejbusové a autobusové linky kde stoja, sa dozviete iba ak po jednom vyskúšate každý z východov a dokráčate na danú zástavku, aby ste si pozreli cestové poriadky za sklom zastávky. Už cítite ten rozdiel? Appka, v ktorej je vidno real time všetky meškania každého jedného spoju (synchronizované priamo z GPS polohy vozidiel) je len čerešničkou na torte.

Odťah auta za nesprávne parkovanie. Tak ako v každom väčšom meste, parkovanie, najmä v centrálnej časti mesta je proste problém. Vedia to nielen parkovacie domy, ktoré si pýtajú nekresťanské parkovné, ale aj odťahové služby, ktoré si zgustnú na tých “odvážnejších”, čo sa do tých parkovacích domov nevydali a skúsili to zapichnúť niekam, slušne povedané, na hrane legálnosti. Ak ste mali “to šťastie”, že vám odtiahli auto na Slovensku, zväčša sa tak deje na nejaké centrálne parkovisko, kam sa musíte dopraviť taxíkom, zaplatiť pokutu a odťah, ináč vám auto nevydajú. Viete si však predstaviť, ako veľké by muselo byť takéto odstavné parkovisko pre 4miliónové mesto? (a ako ďaleko za mestom by musela takáto veľká plocha byť?) Nuž ani Berlíne si to nevedeli predstaviť a tak vymysleli oveľa dômyselnejší systém. Keď vám v Berlíne odtiahnu auto neberú ho na žiadne centrálne miesto. Odťahovka ho naloží a zavezie ho do niektorej z okrajových štvrtí (dostatočne ďaleko od miesta priestupku), kde sa dá parkovať voľne bez poplatku (napríklad štvrť rodinných domov, kde je veľa miesta na parkovanie priamo na ulici). Adresu, kde vám auto zložili, vám prezradia až po uhradení pokuty na účet (dosť problém, ak to auto potrebujete v ten istý deň a ste cudzinec). A vy si normálne dokráčate k svojmu autu a otvoríte si ho svojim kľúčom a môžete ho znovu používať. Tejto procedúre sa samozrejme dá vyhnúť, ak máte v aute GPS modul a vidíte, kam vám auto previezli. Ale ich podiel zrejme stále je dostatočne nízky, aby im tento biznis model dával zmysel.

Byty a hľadanie bývania. Ach jaj. Toto bola asi najhoršia skúsenosť z Nemecka za celý ten čas. Realitný trh  veľkých nemeckých miest ako sú Hamburg, Berlín, či Mníchov je proste diametrálne iný ako to, na čo sme zvyknutí zo Slovenska. Ani neviem, odkiaľ začať. V prvom rade, zákony dávajú v Nemecku výraznú výhodu nájomcov, preto prenajímatelia si trikrát (niekedy aj viac ako 3) rozmyslia, komu a za akých podmienok byt prenájmu. To spôsobuje, že hoci bývanie je v prospech nájomcu, v procese hľadania nájmu všetko určujú majitelia nehnuteľností. Prvým aspektom je to, že pre majiteľa nehnuteľnosti je komplikované prenajímať byt, ak je zariadený, lebo čo ak sa konkrétne zariadenie nebude potenciálnym nájomcom páčiť. V Berlíne sa teda byty prenajímajú zásadne ako holobyty. Nemecká definícia holobytu však znamená aj bez kuchynskej linky. Áno, viac ako 70% bytov v ponuke nemá kuchynskú linku. Ak sa vám do nového bytu pred nasťahovaním nechce ešte zháňať aj kuchynskú linku a chcete ju tam mať, automaticky sa zužuje váš výber na 30% celkového počtu nehnuteľností.

Druhým bizarným javom sú hromadné obhliadky. Keďže záujemcov je veľa a majitelia nemajú čas sa s každým “párať osobne” , vypíšu dva či tri termíny hromadných obhliadok a by sa musíte dostaviť, ak chcete nehnuteľnosť vidieť na vlastné oči. Či v danom termíne nie ste v práci, nikoho nezaujíma a náhradný termín zväčša nedostanete. Keďže termínov je len pár, obhliadky sú hromadné a to doslova. 10 či 15 párov naraz brúzda tým istým bytom, akékoľvek doplňujúce otázky sa riešia nahlas pred všetkými. Extrémom sú prípady, kde byt je na druhom poschodí a na obhliadku sa čaká v rade na schodoch od prízemia. Napriek tomu (čo vďaka tomu) sa bežne stáva, že niekto už počas  obhliadky zakričí “Berieme to” a priamo na mieste podpíše nájomnú zmluvu. Z akéhosi rozkukávania po trhu rýchlo vytriezviete, ako sa bude blížiť termín, kedy by ste sa chceli niekam aj reálne nasťahovať. Vyberať byt v Berlíne je úplne peklo.

Detská pohotovosť. Zdravotníctvo je predmetom častej kritiky v SR, takže som bol zvedavý, ako reálne funguje tu v Nemecku. Aj keď na druhej strane, človek by si radšej prial, aby na otestovanie skúseností s lekármi nemal dôvod, osud občas niečo prihrá. Tak sa stalo, že sme sa museli my vybrať s malým dieťaťom do 1 roku veku na pohotovosť. A bolo, že čo veru porovnávať. V prvom rade, hneď pri príchode sa nás niekto neujal, urobil prvotné vyšetrenia a za prvých 10 minút návštevy transparentne určil závažnosť a povedal, koľko asi budeme čakať. Priebežnú čakaciu dobu pre neakútne prichádzajúce prípady personál aktualizoval na whiteboarde priamo pri vstupe. Takže ste priamo pri príchode vedeli, čo môžete čakať a koľko sa prinajhoršom zdržíte.  Súčasťou čakárne bol detský kútik na hranie a dostatok miest na sedenie, hoci na ošetrenie čakalo vyše 30 malých pacientov. Hoci sme prišli v štandardný pracovný večer, v službe bolo niekoľko lekárov paralelne, ktorí sa striedali v 4 vyšetrovniach. Lekárka komunikáciu v angličtine považovala za samozrejmosť, bola veľmi prívetíva a strávila s nami vyše 30 min, okrem iného hlavne odpovedaním na naše všetečné (občas až hypotetické) otázky. Keďže sme mali otázky na špecifickú oblasť, bez akéhokoľvek podráždenia privolala špecialistu, ktorý prišiel priamo za nami (aby sme nemuseli blúdiť po nemocnici) a s ktorým sa nám obaja venovali, až kým sme nepovedali, že máme kompletné informácie. Kontrast so slovenskou pohotovosťou si zrejme budete vedieť predstaviť aj sami.

Ja som cyklista. Kto je viac? Hneď na úvod tohto odseku by som rád uviedol, že som veľký zástanca cyklodopravy a sám chodím do práce kolobežkou aspoň raz týždenne. Berlín je veľmi rovinaté mesto a tak cyklodoprava je tu populárna a dotiahnutá do dokonalosti. Každé ráno niekoľko stotisíc ľudí (!) použije bicykel na priblíženie sa k verejnej doprave alebo jej plnú náhradu. Na bicykli sa tu jazdí aj po snehu a ľade a bežne je vidieť, že deti idú do školy na bicykli aj v -10°C. Tento fenomén je podporený hustou sieťou cyklociest, ktoré nie sú len namaľovanými šípkami na inak 2 prúdovej ceste, väčšina cyklociest má dokonca aj svoje vlastné semafory na križovatkách, o vlastnom, autami nepoužívanom pruhu, ani nehovorím. Nech je mi to akokoľvek sympatické, musím povedať, že status cyklistu je tu dotiahnutý do absurdnej podoby. Nielenže cyklisti majú absolútnu (ničím nepísanú) prednosť pred všetkým vrátane električiek, videl som niekoľko situácií, kde pri odbočovaní z hlavnej doprava (ideálna cesta) neprešlo na červenú viac ako jedno auto, lebo muselo dávať prednosť celú zelenú húfom cyklistov. Ako Slovák by ste určite hromžil aj nad tým, že zakiaľ na Slovensku jazdu cyklistu po bežných chodníkoch zakázali, v Berlíne sú cyklisti na bežných chodníkoch pre peších nielen tolerovaný, dokonca sa im peši idúci s previnilým pohľadom uhýbajú. To malo za následok, že som pri venčení dvoch psov po úzkom chodníku zažil veľa flekovania a nevyberavé poznámky cyklistov. Bicykle sú povolené a vítané aj v akomkoľvek dopravnom prostriedku a keď chcete nastúpiť s bicyklom na frekventovanej zastávke, ľudia sa naozaj pomknú, aby ste sa s bicyklom vošli do vozidla. Skúste niekedy nastúpiť s bicyklom do autobusu či električky v pracovné ráno v Mlynskej doline alebo popoludní na Zochovej? Proste cyklista je v Berlíne najvyššia forma ľudstva, všetci ostatní sa musia len prispôsobiť.

Papier, ale proaktívny papier. Aj tak usporiadanej a progresívnej krajine ako je Nemecko, niektoré veci zaostali. Jednou z nich je komunikácia so štátnymi úradmi. Napriek digitálnemu občianskemu, všetka úradná komunikácia sa realizuje v papierovej podobe. Keď vám chcú úrady čokoľvek oznámiť, pošlú vám to písomne. Žiaden telefonát alebo nebodaj elektronická pošta. Dokonca list sa nedá ani odfaxovať. Na tak vyspelú krajinu naozaj doba kamenná. Na druhej strane, úrady si tu plnia svoje povinnosti proaktívne. Na Slovensku ak máte na niečo nárok a nepožiadate o to, štát si pomädlí ruky, že na vás ušetril. V Nemecku vám úrad vopred pošle výzvu, aby ste si svoje nároky uplatnili. Miestny úrad posiela na vlastné náklady užitočné pre rodičov, Štátne nemocnice vám pošlú zoznam očkovaní pre dieťa rovno s návrhom voľných termínov, ktoré vám predrezervovali. Proste úrady tu komunikujú ako v dobe poštových holubov, ale komunikujú proaktívne. Je vidno, že úradníkom skutočne záleží na tom, aby každý aj dostal, na čo má nárok a zároveň nik systém nezneužíval. All in all, máte pocit, že za svoje dane skutočne niečo dostávate späť.

EC karta, Olymp platobného styku. Jeden z tých menej príjemných šokov života v Nemecku sú platobné karty. Ak patríte medzi pamätníkov, možno si spomeniete, že sme na Slovensku mali niečo ako ZBK, čo bolo dobrovoľné spolčenie bánk za účelom nižších medzibankových poplatkov pri výbere z bankomatu a platbe kartou. V Nemecku tento prístup dotiahli do dokonalosti a tak sa zrodila EC karta, považovaná za Olymp platobného styku. Ide o nemeckú (Maestro) kartu, ktorá (zväčša) neplatí nikde inde ako v Nemecku. Absurdita tohto produktu spočíva v tom, že ešte aj výbery z iného nemeckého bankomatu sú pre EC kartu účtované ako keby ste vyberali zahraničnou kartou. Na tej mojej EC karte dokonca nie je ani číslo karty, aby vás náhodou nepadlo ju použiť na internete (kde je samozrejme blokovaná). Ak sa zasmejete, že na čo by vám taká “haraburda” teda vlastne bola, schladím vás studenou sprchou. Väčšina stredných a menších obchodov neakceptuje nič iné ako EC a hotovosť, ak vytiahnete akúkoľvek inú kartu, označia ju okamžite za kreditku (aj keď je to praobyčajná debetná karta z  VÚBky). Ak sa dá niekde na úrade platiť kartou, tak len EC, priamo v Berlíne vám bez EC karty dokonca nevydajú ani električenku. To, že EC nemá zväčša bezkontaktnú možnosť a tak všetci predavači strkajú vaše bezkontaktné karty do terminálu a chcú PIN, je už len trpkým potvrdením, že v tejto oblasti Nemecko určite nie je pionierom.

Učitelia v školách a škôlkach. Spočiatku som si myslel, že sa mi to len zdá alebo že to bola len náhoda. Potom som si to však začal cielenie všímať a trend sa potvrdil. V nemeckých škôlkach a ZŠ je oveľa viac mužov v roli učiteľov, ako je tomu na Slovensku. Ak by ste na Slovensku videli hlúčik škôlkarov s mužom, asi by ste si mysleli, že ich uniesol. Tu je to bežný jav, dokonca mám pocit, že muži mierne prevyšujú počet žien. Na strednej škole mi bol muž dokonca triednym, ale na základke si pamätám, že jedinými mužmi v celom pedagogickom zbore boli dvaja telocvikári. V materskej škole som sa s mužom doposiaľ ani nestretol (aj keď viem, že podľa štatistík ich zopár máme aj v SR). Prítomnosť oboch pohlaví ako vzorov pre formovanie osobnosti mi príde dôležitá. Preto som bol z Nemecka príjemne prekvapený. Rovnako inšpiratívne bolo, že keď sa deti z MŠ alebo ZŠ kamkoľvek presúvali po meste, mali na sebe reflexné vesty s potlačeným názvom školy a telefónnym číslom. Čo by stálo SR školy nechať si 30, či 60 ks takýchto “rozlišovákov” vyrobiť?

Parky a čo sa v nich deje. Kým som žil na Slovensku mal som pocit, že máme primeraný počet parkov a využívame ich plnohodnotne. Ak v niečom pobyt v Nemecku zmení naše životy navždy, tak to bude určite v postoji k parkom. V Berlíne budujú parky podľa filozofie, že parkov musí byť toľko, aby v Nedeľu mohla každá rodina ísť a sadnúť si na deku do parku. Opakujem, každá rodina. Boli ste niekedy v špičke leta na Železnej studienke alebo v Medickej záhrade? Vo väčšine slovenských miest sú parky hlboko poddimenzované a keby sa celé mesto vybralo do parku vyzeralo by to ako núdzová evakuácia. Len pre ilustráciu, keď v Berlíne zbúrali Berlínsky múr, zostali tak obrovské pozemky zrazu prázdne. Viac ako 70% z týchto pozemkov sa premenili na parky. Viete si predstaviť slintajúcich developerov, keby sa náhle v Bratislave alebo v Košiciach uvoľnili veľké pásy nezastavaných plôch?

Slováci v porovnaní s Nemcami navyše používajú svoje parky veľmi limitovane. Prejsť sa, vyvenčiť psa, zložiť si deku alebo si zahrať futbal či bedminton, to je tak asi všetko, čo si Slovák vybaví pri slove park. Usporiadať vo verejnom parku oslavu narodenín pre 40 ľudí, domovú “chodbovicu”, trénovať okoloidúcich dobrovoľne povrazolezectvo, či hrať s neznámymi dospelými “Kráľu-kráľu-daj-vojáčka” už by ste čakali v slovenských parkoch márne. Obávam sa, že keď sa raz vrátime žiť na Slovensko, v parkoch budeme vzbudzovať veľa pozdviženia.  Parkmi totiž už od teraz chceme žiť len tým nemeckým spôsobom.

Služby a pracovná doba.  Málo kto vie, ale Nemci berú bibliu doslovne. Podľa nemeckého Zákonníka práce je totiž pracovným dňom aj Sobota, jediný posvätný deň voľna je Nedeľa. V nedeľu naozaj nenájdete nič otvorené, čo v prípade potravín alebo nákupných stredísk pôsobí pre Slováka naozaj zvláštne. Pracovná sobota však znamená, že naopak všetky banky, úrady aj obchody sú otvorené do neskorého popoludnia, či priam večera. Rovnako aj poštári doručujú aj v Sobotu. Keď som si to prvý krát prečítal, tak ma to vydesilo. Niežeby som občas neotvoril firemný notebook aj cez víkend, ale predstava 6 pracovných dní sa mi predsa zdala odstrašujúca. Na štastie, väčšina moderných firiem priamo v pracovných zmluvách udeľuje zamestnancom na sobotu dodatočné pracovné voľno ako benefit, takže nielenže nemusíte si brať na predĺžený víkend dovolenku aj na sobotu, ale v sobotu do práce naozaj nemusíte vôbec. V každom prípade nájsť si to v pracovnej zmluve ako benefit nemusíte.  6dňový pracovný týždeň sa však reálne týka slabšie platených praconých pozícií a za prácu v Sobotu im neprináleží ani žiaden príplatok. Výsledkom je, že uponáhľaní pracujúci od pondelka do piatka tak majú sobotu k dispozícií celú sobotu na vybavenie nákupov, či návštevu kaderníka, knižnice alebo mäsiara. To ocenia najmä tí, ktorí si chcú v sobotu doobeda dlhšie pospať. A v Nedeľu môžu ísť všetci do parku (a do kostola).

Dovoľte ešte krátku odbočku k pošte. V Nemecku je totiž zvykom kuriérov a doručovateľov využiť všetky možnosti ako zásielku nechať adresátovi “niekde poblíž”. Cez web si môžete nastaviť, či chcete aby vám kuriér nechal balík pred dverami, dal ho niektorým susedom, nechal v najbližšom obchode alebo ho vložil do blízkeho balíkomatu. Povestné žlté lístky, ktoré sú na Slovensku  pre vás pozvánkou spoznať dĺžku radu a slimačie tempo personálu miestnej pošty, samozrejme iba v ich (a vašej) pracovnej dobe, tu sú len naozaj posledným možným riešením. Občas to prináša aj humorné príhody. Pre jeden z balíkov sme si museli dojsť do pohrebníctva. Nik zo susedov totiž nebol doma a bola to jediná otvorená prevádzka v okolí. Scénku ako prídete v dobrej nálade do pohrebníctva a pani so súcitným pohľadom nerozumie, čo ste to za pozostalého, už si asi predstavíte aj sami.

Citlivý stavebný ruch. To, že výstavba nových budov v Bratislave je divoká a často nekoordinovaná (možno až bezohľadná) je verejne známe. Kde tu pribudne nejaké neplánované poschodie, prípadne celá čierna stavba, inde sa zas vyrúbu stromy, či zahustí sídlisko novými budovami pohlcujúcimi trávnaté plochy. Berlín je pritom mesto, kde kvôli brexitu a prílevu cudzincov je nedostatok bytov, čo vedie k čulému stavebnému ruchu. Nemecko však ukazuje, ako sa to dá robiť aj kultivovane. Keď sa demolovala budova kúsok od nášho officu, zavesili na žeriav pred ňu obrovskú gumenú dosku a neustále budovu polievali stálym prúdom vody, aby sa neprášilo. Podľa lokálnych pravidiel musí developer počas priebehu stavby na vlastné náklady usporiadať stretnutie s občanmi, ktorí bývajú v okolí stavby a pozvať listom všetkých na toto stretnutie. Stretnutia sa zúčastňuje aj stavebný úrad a všetky prediskutované témy sa stávajú oficiálnou dokumentáciou stavebného konania a projektu. Ignorovanie záverov stretnutia môže byť dôvodom pre pozastavenie stavebného povolenia pre investora. Pri takýchto podmienkach nieto divu, že bývať v blízkosti hneď niekoľkých stavieb nezmení nič na vašom životnom štandarde.