GENERAL CRM @SK – Stránka 21

Aký osobný rekord si vlastne môže vytvoriť dátový analytik?

Šport je veľmi ťažkým chlebíkom a existuje mnoho aspektov života, v ktorých športovcom nie je čo závidieť. Existuje však aspoň jedna oblasť, pre ktorú by si mnoho ľudí prialo byť športovcami. Je jedno či ste malý alebo veľký, na začiatku kariéry alebo na jej sklonku, je jedno z ktorého kontinentu pochádzate. Ak chcete napredovať vždy existuje celosvetové (objektívne) meradlo, ako dobrý/á ste.

S prichádzajúcimi Olympijskými hrami sa mi vždy vynorí obrázok športovca, ktorý aby získal Olympijské zlato, musí dosiahnuť výsledok, aký nikdy zo seba nedal. Na Olympiáde drvivá väčšina účastníkov zlomí svoje osobné maximá. Neraz tak prepíše nielen vlastné limity, ale aj limity ľudstva. Za posledné olympiády padlo v priemere 30 svetových rekordov. To znamená, že v 30 zručnostiach človek objektívne posunul schopnosti svojho živočíšneho druhu ako takého. A čo okrem titulu svetového rekordéra je na tom závidenia hodného?

Si Olympijský víťaz?

Ak patríte medzi tých, ktorí chcú zostať na tepe odvetvia, v ktorom pracujete, potom ste si určite už položili otázku „Ako dobrý/á v skutočnosti som v tom, čo robím?“ A pre mnoho odvetví toto nie je jednoduchá otázka. Napriek tomu, že pre nemalý počet povolaní by bolo možné postaviť hodnotiace kritéria, väčšina oblastí, kde ľudia pracujú nemajú porovnanie ani medzi kolegami s rovnakým popisom práce, nie to ešte naprieč mestami, či štátmi. Ako dobrým štátnym úradníkom ste? Kto je najlepší turistický sprievodca alebo vodič autobusu na Slovensku?

Nadchádzajúce Olympijská atmosféra ma preto inšpirovala k úvahe: „Ako by sa mal merať zručnosť/výkon dátového analytika? Aké osobné rekordy by sme mali mať, aby sme ich mohli prekonávať?“ Lebo ak nevieme preukázať, že sme pokorili nejakú objektívnu hranicu, ako vieme že napredujeme? A hlavne ako vieme, či napredujeme rovnako rýchlo ako „zvyšok pelotónu“ alebo sme dávno už Eric Moussambani olympijského bazénu?

Ako už samotný názov notoricky známej športovej relácie Góly, Body, Sekundy napovedá, ani samotné športy nemajú rovnakú metriku úspechu. Je však zaujímavé, ako mnoho športov dokážu tieto 3 metriky: góly + body + sekundy zhodnotiť. Je pomerne ťažké si spomenúť na šport, v ktorom by aspoň jeden z týchto troch parametrov nebol rozhodujúci. (ak ste nad tým práve začali rozmýšľať v tomto doplnkovom blogu pre verných čitateľov nájdete odpoveď) Ak by sme zobrali analytickú prácu ako odvetvie, aké športové analógie môžu byť užitočné pre meranie napredovania v analytike?

Práca s dátami zvádza k očakávaniu exaktných parametrov výkonu (ako metre, centimetre či sekundy). Napriek kvantitatívnej povahe práce, keď príde na porovnávacie kritéria jednotlivých dátových analytikov, absolútne hodnoty sa hľadajú ťažko. Áno, je možné pozerať sa na ROC, Lift, miscalassification rate alebo iné parametre kvality predikcií, ale ak defaultným nastavením natrénovaný model rozhodovací strom dosahuje lift 3.0 je vaša regresia s 3.8 liftom skutočne tak dobrá, ako by absolútne číslo napovedalo? Alebo proste jav je dobre predikovateľný a analytik tomu nepridal zásadnú pridanú hodnotu? Veci sa ešte viac skomplikujú, keď máte za úlohu segmentovať klientov pre účely zvýšenia spokojnosti klientov. Akú časť koncového efektu prisúdiť modelu a akú samotnej realizácii segmentácie po jej namodelovaní?

Tým sa dostávam k pohľadu, že analytická práca sa dá merať spôsobom ako šach, futbal či tenis. Čím viac súperov malo lepšie výsledky ako vy, tým horšie je vaša pozícia „v rebríčku“. Ak v krajine, či nebodaj na svete, nie je nik, kto by dokázal vyrobiť lepší model ako vy, asi ste naozaj špička. Hoci tento druh merania výkonu analytikov je naozaj výpovedný, jeho problémom zostáva, že pre väčšinu pracovných úloh nemáte šancu, aby paralelne na tom istom modeli pracovali viacerí analytici. Preto pre porovnanie sa analytici musia zúčastňovať hackatonov a Kaggle súťaží. Nie každý si nájde na to čas (čo vám mimochodom prudko odporúčam) a preto ak nemáte v práci viac Data Scientistov (čo jej jedným zo symptómov dátovej osamelosti), ku ktorým by ste sa “pomerali“, asi ani táto vetva hodnotenia nie je pre vás veľmi prínosná.

Pri hlbšom zamyslení, však prídete na to, že práca analytika v konečnom dôsledku skôr pripomína krasokorčuľovanie alebo skoky do vody. Aby ste mohli byť svetový šampión, potrebujete poznať nielen základné prvky, ale aj zložitejšie úkony. Olympijskú medailu vám nezavesia na krk po voľnej jazde bez aspoň jedného trojitého skoku. Preto prvým záujmom dátového analytika by malo byť poznať a trénovať pokročilé postupy analytiky. A to aj v prípade, keď vášmu šéfovi „stačí“ narýchlo zbúchaná lineárna regresia. Žiaden z olympijských víťazov krasokorčuľovania neskočil rozhodujúci skok prvý krát v živote práve v Olympijskom finále. Takže trénovať treba naozaj priebežne.

V biznis realite však samozrejme nestačí iba skočiť 4té salto vzad skrčmo s 1,5 vrutom (v našej analógii, rozumej, ensemble model neurónky a spline regresií), rovnako ako v športe, ide o to, aké prevedenie prvkov zvládnete predviesť. Body za „umelecký dojem“ mnoho dátových analytikov podceňuje alebo priam odcudzuje. Aj skvelé modely tak zaniknú v ich slabej vizualizácii alebo prezentácii biznis užívateľovi.

Ak by sme mali náš exkurz do hľadania kritérií pre benchmarking dátových analytikov, znelo by to asi takto: Je fajn, keď sa snažíte vo svojich projektoch o najvyššie absolútne hodnoty úspešnosti modelov, aj keď pre porovanie s inými by malo byť zrejmé, akú pridanú hodnotu priniesol model nad rámec nejakej primitívnej metódy. (rovnako ako svetový rekord v atletike neplatí, ak bola príliš veľká nedovolená podpora vetra). Oveľa lepšiu spätnú väzbu na svoje kvality však získate, keď sa zapojíte do nejakého hackatonu alebo Kaggle súťaže. Ak ani to nie je pre vás reálne, skúste aspoň trénovať (rozumej vyskúšať v projektoch) čoraz sofistikovanejšie metódy analýzy. A nezabúdajte na umelecký dojem, dobrá vizualizácia a prezentácie výsledkov je súčasťou práce dátového analytika, aj keď niektorí nad tým ohrnú nosom.

Ak patríte medzi členov mocnedata.sk komunity, nahliadnite aj do tohto doplňujúceho blogu (budete musieť zadať heslo), kde sa dozviete nielen odpoveď na hádanku ohľadne športov nad rámec Gólov, bodov a sekúnd, ale môžete sa inšpirovať aj tým, aké KPI zvyčajne dátovým analytikom nastavujú západne firmy.

Ak ešte NIE STE členom mocnedata.sk komunity, môžete sa ním bezplatne stať hneď TU.

Ďalšie blogy súvisiace s Olympiádou, ktoré by vás mohli zaujímať:

Pre koho je Olympiáda nočnou morou?

Čo sa Sagan o sebe dozvedel?

Je to bezpečné, keď také množstvo ľudí letí na opačnú stranu zemegule?

Utopili by ste sa, aj keby ste boli M. Phellps

Späť na domovskú stránku

Chránené heslom: Rozširujúci blog k téme “Aký osobný rekord …”

Späť na domovskú stránku

Fake news – Kde to začalo a kam spejeme?

Fenomén Falošných správ (Fake news), šírených úmyselne cez sociálne siete s úmyslom manipulovať mienku ľudí, už sa rozvinul a jeho dopady bolo vidno na niekoľkých posledných voľbách. To všetko však bolo len selankou oproti tomu, čo nás v tejto oblasti ešte čaká. Kde sa však vlastne fenomén Fake news vzal? A čo boli faktory, ktoré podporili jeho rast?

Tento blog je súčasť série článkov 15 kľúčových zmien 2018, ktorá hovorí o trendoch alebo prekvapeniach, ktoré sa pravdepodobne stanú v najbližších mesiacoch v oblasti dát a technológií. Ak pracujete v niektorej z týchto oblastí, prečítajte si okrem tohto blogu aj ostatné trendy na 2018.

Keď cenzúre opadalo lístie

Snaha manipulovať verejnú mienku je síce nie rovnako stará ako ľudstvo samé, ale delí ich vzájomne isto len pár generácií. Za celé fungovanie ľudstva však musela meniť svoju podobu, podľa toho aké spoločenské zriadenie práve prekvitalo. V čase staroveku bola moc koncentrovaná do rúk kmeňových vodcov,kniežat, kráľov, faraónov, šachov či východných dynastií. Ak ste chceli manipulovať mocou, stačilo nájsť cestu ako ovplyvňovať úzku skupinku mocných. Vznikali na to rôzne taktiky od hrubých až po rafinovane nevinné (spomeňte si na Tisíc a jednu noc).

S príchodom mestských štátov a zábleskov gréckej či rímskej ríše, na získanie moci bolo nutné manipulovať už širšie skupiny ľudí: senátorov, vyslancov či radných. Do popredia preto išla rétorika, veda ako kulantne podať aj prekérne veci a získať nadšenie publika. Historikom známa je samovražda Marka Antonia, ktorý si siahol na život po tom ako o ňom v Ríme rozšíril falošné správy jeho sok Oktavián. Samostatnou vetvu vplyvu si vybudovali umelci, ktorým svet toleroval (pod rúškom fiktívnych príbehov) rozpovedať aj pálčivejšie témy (napr. Epos o Gilgamešovi).
Na konci stredoveku však klasické, absolutistické zriadenia postupne miznú a nahrádzajú ich konštitučné monarchie, Republiky, či iné formy všeobecného ľudového spravovania. Moc už nebola časovo neobmedzená a s príchodom demokratických režimov (alebo tých, ktoré sa snažili aspoň tak vyzerať) bolo potrebné presvedčiť masy “o svojej pravde”. K tomuto výrazne prospeli nástroje masovej komunikácie. Prejavy už nebolo potrebné vytesať do kameňa, stačilo ich vydať ako knihu či dennú tlač. “Drobným” problémom však zostávalo, že čitateľ si musel dané médium (knihu alebo noviny) kúpiť a tak bolo ťažké klamať dlhodobo, lebo vaše klamstvá si ľudia mohli proste prestať kupovať.

Raj na zemi pre manipulátorov opäť prinieslo zavedenie rozhlasu a televízie. Rovnako ako noviny umožňoval rozšíriť informáciu bleskom medzi široké masy, ale “konečný spotrebiteľ klamstiev” už nemusel za obsah platiť, čo robilo mediálnu manipuláciu udržateľnejšou. Navyše, prevádzka celonárodných rozhlasov alebo televízie je tak nákladná, že vo väčšine krajín dlho bola výsadou len štátu, čo umožňovalo propagandu ušetriť akejkoľvek konkurenčnej kritike. (len si spomeňte, ako závažnú úlohu zohralo Rádio Twist a Markíza pri boji proti mečiarizmu). V krajinách východného bloku sa cenzúra televízie a rozhlasu stala ústredným nástrojom politického prežitia. (ako mimochodom do dnes je v Severnej Kórei). Z dnešného pohľadu aj to boli Fake news, ale zaujímavé, že vtedy sa to tak ešte nebralo.

Dôvodom, prečo televízna a rozhlasová propaganda boli tak účinné, bola hlavne skutočnosť, že neexistoval popri nich kanál, ktorý by menším skupinkám ľudí, ktorí vedia, že sa nehovorí pravda, umožnil dať to vedieť zvyšku obyvateľstva. Najjednoduchšou technikou bolo “nevhodné správy” proste “zabudnúť odvysielať.” Pomyselné lístie však začalo stromom masovej manipulácie opadávať s príchodom internetu. Zrazu bolo možné rýchlosťou svetla paralelne s televíznym vysielaním poslať pospolitému svetu dôkazy, že je to podvrh. Televízia stratila informačný monopol, masy ľudí už sa nedali manipulovať tým, že si nejakú informáciu “nevšimnete”. Ak ste ako politik alebo biznisman chceli manipulovať verejnou mienkou, už ste sa nemohli postaviť do telky a tlačiť ľuďom kaleráby do hlavy. Akýkoľvek nímand vás mohol sfúknuť na svojom blogu alebo na sociálnej sieti. Manipulácia teda musela pridať ďalší rozmer.

Anatómia Fake news

Ak prijímate informácie od jedného, pre vás neosobného, zdroja, ste v strehu si overiť vierohodnosť takýchto informácii. Čo však, ak správu dostanete od niekoho blízkeho, kto by vám predsa neklamal?! Nebudete pátrať, je predsa jedno odkiaľ ju on(a) má, keď mi to hovorí, bude to zrejme pravda. Tento efekt sa umocňuje o to viac, ak vám informáciu nehovorí z očí do očí, ale pošle vám ju, a vy si ju čítate s časovým posunom oproti tomu, ako ju on(a) poslal. Keby to bola blbosť, tak už to predsa niekto medzičasom vyvrátil, nie? Sociálne siete poskytujú ideálne podhubie pre všetky vyššie uvedené predpoklady Fake news:

a] ak na sociálnej sieti vypustíte nepravdivú správu, tak vaši priami priatelia sa vás možno ešte spýtajú, kde ste k tomu prišli. Ale priatelia vašich priateľov, ku ktorým sa dostala daná správa preposlaním alebo lajkovaním niektorého z ich blízkych, vás už kontaktovať o pravdivosti informácií nebudú.

b] Každý, kto prepošle takúto Fake správu, jej tak pridáva punc vlastnej kredibility. Ak navyše uvedená správa (vďaka viralite) sa k vám dostane od viacerých blízkych v podobnej dobe, nie je ťažke podľahnúť klamu, že je to seriózna informácia. Navyše virálnym šírením správy (po sociálnych sieťach) zapájate do komnikácie oveľa väčšie množstvo ľudí. Je to ako keby vaše falošné noviny ľudia zadarmo kopírovali na svojich kopírkach a dobrovoľne ich ponúkali ďalším ľuďom na ulici.

c] väčšina z nás venuje sociálnym sietiam len “rýchly pohľad”. A tak čas/priestor konfrontovať zdroj informácií (v porovnaní, že by vám ju niekto povedal osobne do očí), je výrazne nižší. Proste len zaregistrujete, že táto správa išla okolo vás.

d] všeobecné povedomie, že média majú možnosť vzájomnej krížovej kontroly, len umocňuje tento problém. Je pohodlné skĺznuť do presvedčenia, že keď také veľké množstvo ľudí, ktorí predo mnou mali možnosť overiť validitu informácie, tak určite urobilo. Tisíc lajkov, ktoré daný článok má, potom slúžia ako deaktivácia vlastnej ostražitosti. Veď načo plytvať vlastným časom na “opätovné” overenie danej informácie, keď tak urobili už stovky ľudí predo mnou.

e] Pri novinách za šírenie masového klamstva musel zaplatiť šíriteľ (vydavateľ novín) aj príjemca správy. Pri televízií, odpadli náklady príjemcu, ale stále ste museli hradiť náklady šíriteľa (napr. náklady na vysielanie). Pri sociálnych médiach, už odpadli nielen náklady koncového prijímateľa, ale aj náklady vysielateľa. Tým sa zároveň “demokratizoval” prístup k tvorbe (falošných) správ a dáva šancu aj pomerne malým skupinám ľudí spustiť masovú hystériu.

Éra masovej manipulácie tak nadobudla novú podobu. Stačí vám konto na sociálnych sieťach, ktoré dá dokopy profesionálne vyzerajúci článok/správu. Následne ju prepošlete po rozsiahlej sieti svojich známych a čakáte, kým sa snehová guľa nabalí. Nepotrebujete na to ročný rozpočet televízie, ani knižného vydavateľstva. Vaša klamlivá správa sa šíri zadarmo a rýchlo.

Ešte než sa pustíme k popisu budúcnosti Fake news, dovoľte mi jeden postreh: Nástup fenoménu Fake news poukazuje aj na to, ako sú niektorí politici pozadu. Snahy Danka a SNS pomocou riaditeľa televízie získať možnosť manipulovať masy sú úplne mimo. Jediné, čo tým dosiahne, je, že zdecimuje počet divákov RTVS a kvalitu samotného média. Títo politici si totiž neuvedomili, že hoci budete kontrolovať televíziu a rozhlas, stačí raz pobozkať výložky a echo “kapitán Danko”, ktoré sa vám vráti zo sociálnych sietí, je desať krát horšie ako vplyv, ktorý máte v danej televízii. Stratégovia Putina, Zemana či Trumpa, naopak pochopili, že udávať prím vo Fake news na sociálnych sieťach je dnes už oveľa dôležitejšia zbraň ako byť vo všetkých televíziách.

Smajlík ako spúšťač nukleárneho útoku

V strešnom článku o trendoch 2018 som avizoval, že hoci Fake news už teraz zodpovedajú za niekoľko politických prekvapení (Brexit, Donald Trump, Miloš Zeman, …), ich deštrukčný vplyv nie je vôbec na ich vrchole. Čakajú nás žiaľ ešte horšie veci.

Ak si pamätáte nespočetné množstvo amerických filmov, kde uniesli prezidenta nejakého štátu a pod hrozbou zbrane ho prinútili vyhlásiť niečo nepríjemné pre danú krajinu, tak týmto smerom sa fake news uberajú. Na rozdiel od filmového patetizmu (žiaden prezident USA by pod hrozbou zbrane neodovzdal krajinu nepriateľovi, nechal by sa radšej zastreliť), nebude však potrebné politikov ani unášať ani na nich mieriť hlavňou. Pokroky umelej inteligencie nám umožňujú z verejne dostupných prejavov daného človeka odpozorovať spôsob jeho reči, dikciu aj autentický slovník daného človeka, takže dnes je možné vytvoriť dokonalú videonahrávku niektorého z politikov, kde “hovorí k svojmu ľudu” vecí, ktoré sú podobné tým vyššie spomínaným filmovým. Predstavte si tu katastrofu, že by nejaká zahraničná tajná služba dokázala zostrojiť nahrávku Trumpa ako nariaďuje útok na Severnú Kóreu (alebo iný kontroverzný štát). Kým by biely dom stihol dementovať správu, už by mohli letieť vzduchom odvetné rakety. Fake news naozaj môžu mať aj ľudstvo ohrozujúce rozmery. Lebo, zakiaľ nad podvrhnutým textom sa pozastaví nejaká časť populácie, video, kde líder “na oficiálnej tlačovke” niečo vyhlási, už pôsobí presvedčivo na masy.

Málo ľudí vie, že za akceleráciu tohto celého zodpovedá aj tak nevinná vec ako je smajlík (alebo iný emotikon). V 90tych rokoch, keď sa výrazne rozvinula digitálna komunikácia, ľudia prišli na to, že SMSka alebo email dokážu síce sprostredkovať faktickú časť správy, ale skutočné pochopenie posolstva viet typu “Veľmi pekne Ti ďakujem!” je potrebné preniesť aj emóciu, ktorá s daným textom súvisí (napr. sarkazmus alebo nadšenie). Na svoju legendárnu dráhu tak nastúpili emotikony. Spolu s ich zavedením sa však objavila aj ďalšie dátová otázka: Ako z textu vyhodnotiť postoje človeka, tzv. Sémantická analýza. Práve vývoj tejto oblasti poznania bol základom pre sofistikovanejšiu analýzu ľudského prejavu. Postupne sa začali skúmať intonácia, dikcia reči, typický slovník človeka a niekoľko ďalších faktorov, ktoré dokážu poukázať na to s akou emóciou vlastne človek hovorí. Kam až sa dostala umelá inteligencia si prečítate tu.

Ľahšie terče

Nepríjemným akceleračným faktorom Fake news je aj fakt, že verejní činitelia a celebrity sú oveľa ľahším cieľom na vytvorenie falošných správ. Okrem toho, že o ich výroky je oveľa väčší záujem (teda keď ich vypustia, tak sa šíria rýchlejšie ako status o Margite z Horných Obdokoviec), sú aj ľahšie falšovateľné. Na natrénovanie presvedčivého „umelého dvojníka“ je totiž potrebné väčšie množstvo existujúcich (a dostatočne dlhých) video prejavov danej osoby a tie ľahšie získate o Donaldovi Trumpovi ako Ďurovi z vedľajšej dediny. Konštelácia vysokej dostupnosti podkladov a intenzívnej virálnosti po zverejnení sú teda „istotou“, že takéto pokusy sa objavia.

Čo s tým?

Zostáva teda len posledná otázka: Ako s týmto fenoménom bojovať? Snahy rôznych štátov uložiť priamo prevádzkovateľom sociálnych sietí povinnosť aj dozoru nad Fake news pokladám za opodstatnené. Prevádzkovatelia sietí ako Facebook sa totiž nemôžu tváriť, že oni “len poskytujú priestor diskusii”, lebo presne to je najdôležitejší aspekt Fake news. S veľkou pravdepodobnosťou vzniknú aj certifikačné autority, ktoré budú dávať každej skutočnej správe punc pravdivosti. Vedľa článku si tak raz nájdeme aj označenie “overený zdroj informácií”. Paradoxne pre spravodajské účely opäť možno stúpne na popularite TV a rozhlas (ktoré inak upadajú). To najpodstatnejšie však vie urobiť každý z nás: “preposielajte len tie správy, ktorých zdroj poznáte”. Ak dostanete od priateľov správu, ktorej zdroj nie je jasný, proste ju nikam neposielajte. Ak totiž Fake news stratia virálny aspekt, zaniknú v hluku iných senzácií. A to by malo byť našim spoločným cieľom.

Späť na domovskú stránku

15 kľúčových zmien roku 2018 – part II.

Získať inšpiráciu do nového roku pokladám za veľmi dôležité. Našťastie sa mi dostala do rúk zbierka predpovedí, ktoré pre magazín Wired zostavilo 55 inovátorov a výskumníkov z oblasti využitia dát a umelej inteligencie a technológií. Každý z nich odpovedá na otázku: “Čo prelomové prinesie rok 2018 v oblasti dát a techniky?” Prinášam vám druhú polovicu z TOP 15. Ak vaše pozornosti ušla prvá polovica, môžete sa k nej vrátiť.

9] Rok, keď plasty prvý krát poklesnú

Hoci pre krajinu, kde neexistuje ani povinnosť vratných PET fliaš, to môže znieť vzdialene, rok 2018 bude asi prvý rokom, keď sa ľudstvo začne odvracať od plastov. Za svoju existenciu ľudstvo vyprodukovali asi 8 miliárd ton plastových obalov. Z toho 6,3 miliardy skončilo na skládkach alebo na dne oceánov. Toto enormné znečistenie sa ľudstvu postupne začína vypomsťovať. Poviete si, dobre, ale čo sme ako ľudstvo vymysleli ako náhradu za plasty a čo zároveň nie je rovnako nevhodné pre našu prírodu? Odpoveď na túto otázku naozaj existuje: morské riasy. V Ázii sa podarilo vyšľachtiť typ morskej riasy, ktorá dokáže vyrásť až tri metre do dĺžky denne a je vhodné tenká pre použitie ako vlákno. Hoci my, tu na Slovensku, o tom nechyrujeme, existujú už prvé fľaše a obaly z tohto materiálu. Navyše ide o vskutku perspektívny materiál, lebo rastie voľne v prírode bez potreby hnojív alebo starostlivosti a podľa výpočtov vedcov by menej ako 0,1% hnedých rias na svete stačilo na nahradenie všetkých PET fliaš na svete. Umelohmotná fľaša sa rozkladá v prírode 700 rokov, fľaša z morských rias sa v prírode rozloží za 6 týždňov.

10] Drony prerazia do poľnohospodárstva

Naši predkovia boli zvyknutí chodiť na pole každý deň. Skontrolovať ako sa darí, poliať či pohnojiť, ak bolo treba, prípadne očistiť políčko od buriny. Neskôr sme vytvorili sejačky, traktory a kombajny, aby sme efektívne vedeli obrobiť väčšie polia. Veľké stroje však zanechávajú za sebou na poliach „obete“, nie sú príliš ekologické a na ich obsluhu stále treba ľudí. (aj keď to posledné sa snažia vyriešiť autonómne traktory). Riešením, ktoré odstraňuje všetky tri problémy vyzerajú byť drony. Dokážu pozorovať a ošetrovať polia zo vzduchu a teda neničiť samotnú úrodu. Navyše môžu byť ľahko ovládané na diaľku alebo dokonca automatizované na pravidelné prelety. V spojených štátoch sa predpokladá na rok 2018 predaj 300.000 dronov a poľnohospodárstvo bude po bezpečnosti hneď druhé odvetvie kam budú drony smerovať. Ak sa chcete nechať inšpirovať tým, ako užitočné môžu byť drony v prírode, pozrite si toto video. [k tejto téme plánujem samostatný blog ]

11] Uchopíme pevnejšie svoje súkromie

V Európe to celé začne GDPR reguláciou. Od mája 2018 sa misky váh súkromia výrazne naklonia v prospech koncového užívateľa, keď získa tvrdo vynútené právo stiahnuť, obmedziť a vymazať akékoľvek dáta o sebe v ľubovoľnom IT systéme (s výnimkou tých vládnych). Tento rázny krok však nielen zatrasie marketingom a procesmi na kontakt s klientom, prinesie zároveň úplne nový rozmer služieb. Informácie, ktoré o nás nazbieral Google alebo Amazon, vôbec nemusia byť otravné alebo pohoršujúce. Je v nich určite aj veľa užitočných informácií, z ktorých doposiaľ mohli ťažiť len dané spoločnosti. Teraz budú dostupné aj nám, bežným smrteľníkom. Ako užívateľ budete môcť teda stiahnuť si dáta z Google o vašej ceste do práce a poskytnúť ich nejakej aplikácií, ktorá vypočíta optimálnu cestu do práce, aby ste ušetrili čas. Podobne to môže byť so spánkom, pohybom, nákupnými preferenciami. (predstavte si, že sa presťahujete a aplikácia vám vyhľadá potraviny, ktoré sú čo najviac podobné tým, ktoré ste kupovali v domovskej krajine), plus nájde ich najvýhodnejší nákup (prípadne priamo objedná). Aby ste však mohli svoje informácie legálne presúvať medzi jednotlivými aplikáciami, budeme potrebovať niečo ako (bankový) informačný účet. A to bude jedna z hlavných technológií najbližších mesiacov. [k tejto téme plánujem samostatný blog ]

12] Digitálne partnerstvá podmínujú úlohu štátu

Sociálne siete významne zasiahli nielen do našich životov, ale intenzívne podkurujú aj oficiálnym inštitúciám v spoločnosti. Crowdsourcing (skupinové, synchronizované konanie) a Crowdfunding (moderné formy finančných zbierok) v kombinácií dokážu výrazne hýbať svetom. Ak dnes nejaká komunita ľudí narazí na spoločný problém (napríklad chýbajúce detské ihrisko), dokáže sa zorganizovať a dokonca aj finančne vyzbierať na vyriešenie tohto problému. Pritom sa nikdy nemusia ani stretnúť. Pospolitý ľud tak získal možnosť vyplniť diery po (alebo dokonca priamo oponovať) štátnej moci. Prvou vážnou ilustráciou tejto sily bola Arabská jar, kde organizácia ľudí cez sociálne siete zosilnila verejné demonštrácie. Sila týchto príležitostí sa prejavila aj pri prijímaní Parížskej klimatickej dohody, kde zoskupenie starostov veľkých miest sa dalo dokopy naprieč krajinami a spolu presadilo hromadnú pripomienku voči oficiálnej pozícii štátnikov v rokujúcich v Organizácii Spojených nádorov, pardon Spojených národov. S narastajúcou nedôverou vo verejné inštitúcie, možnosť samoorganizovať sa môže prebrať aktivitu v niektorých kompetenciách, ktoré si uzurpovali štáty alebo samosprávy. Veľkej mase dobre organizovaných ľudí totiž nebude nič sväté. A to by mali politici výrazne spozornieť.

13] Amazon šliapne na otlak Facebooku a Googlu

Ak sa manažmenty Facebooku a Googlu budia zo sna kvôli niečomu, tak to potom určite bude Amazon. Za ostatné obdobie sa skôr menovaným dvom hegemónom podarilo ovládnuť trh s digitálnou reklamou. Postupne z neho vytlačili menších hráčov a užívajú si duopol. Na prvý pohľad je teda nepochopiteľné, ako by tieto digitálne pevnosti mohli padnúť vďaka „nejakému online obchodu“, ktorý je sám výrazným inzerentom u týchto dvoch hráčov. Fígeľ spočíva v tom, že FB a Google ovládajú trh reklamy iba v podobe, kde človek aktívne zadáva informácie (napr. do vyhľadávača). Akonáhle sa však zmení spôsob interakcie človeka s technikou, ich nedobytné opzície majú Achylovú pätu: „Alexa, nájdi mi reštauráciu s Gréckou kuchyňou v okruhu 5 km a objednaj taxi na cestu tam.“ Áno, mobilní asistenti raz preberú našu interakciu s počítačmi a teda všetky formy displej reklamy budú zbytočné. Alexa vám ich nezobrazí. Ale môže vám povedať o ponuke, ktorá „ona“ pokladá za zaujímavú. Preto Amazon enormne investuje do rozšírenia svojich zariadení s audio asistentmi. Majú tak totiž reálnu šancu ukradnúť zaujímavú časť miliardového reklamného trhu. [k tejto téme plánujem samostatný blog ]

14] Banky dostanú výchovné zaucho

Rok 2018 bude možno rokom nádeje pre mnohé odvetvia, určite to však nebude bankovníctvo. Banky čaká dvoj úder v podobe regulácie, ktorý nielen výrazne zatne do nákladov, ale potenciálne podkope odvetvie ako také. Podľa PSD2 regulácie sú banky povinné zverejniť prístup k transakčným dátam klienta v digitálnej podobe komukoľvek, koho tým poverí samotný klient. Unikátne informácie o nákupoch kartou, prevodoch a celkovej finančnej situácii si klient bude môcť z ľubovoľnej banky v Euro zóne presunúť do Whatsappu alebo svojho účtovného programu. Pritom sa to však celé nezastaví. Nielen, že si budete môcť do jednej aplikácia zhromaždiť svoje finančné účty, môžete z nej rovnako vydávať pre banku záväzné pokyny, čo s peniazmi urobiť. Na prevod peňazí sa už nikdy nebudete musieť prihlásiť do pôvodného elektronického bankovníctva banky. Banky (ak sa nespamätajú) sa tak stanú len zúčtovacími centrami, ktoré budete vedieť jedným šmahom prstu na dotykovej obrazovky vymeniť za úplne iné. Pokojne vody bankovníctva tak v najbližších mesiacoch začnú vrieť .

15] Blockchain v Hudobnom priemysle

Aplikácie blockchainu (technológie, ktorá stojí aj za BitCoinom a inými kryptomenami) sa pokúšajú preniknúť do rôznych oblastí biznisu a života. Ich možnosť zabezpečiť bezpečný prenos bez potreby „centrálneho dozorcu“ sú považované za novú príležitosť, ako realizovať výmenu medzi ľuďmi. Akúkoľvek výmenu. A tak si blockchain našiel svoje uplatnenie aj ako nástroj na organizovanie tajných party. Pomocou tokenov distribuovaných len medzi „zasvätenými“ (a za ktoré sa platí samozrejme len kryptomenami), sú organizátori schopní oznámiť miesto a čas konania koncertu len úzkemu okruhu pozvaných, bez obavy, že by sa o tom dozvedeli nevhodné osoby alebo polícia.

Vplyv Blockchainu na hudbu však spočíva aj v niečom oveľa podstatnejšom, ako je organizovanie underground party a koncertov. Základným poslaním blockchain technológie je odstránenie prostredníka alebo medzičlánku medzi výrobcom a koncovým konzumentom. Práve hudobné vydavateľstvá sú typickým príkladom medzičlánku a limitujúcim faktorom pre komerčný predaj hudby. Vydať úspešný album bez zmluvy s vydavateľstvom bolo kedysi nemysliteľné. Ale umelci ako Imogen Heap (a mnohí iní) sa pokúšajú zbúrať toto archaické pravidlo a pomocou Blockchainu vydávajú (a úspešne predávajú) svoju hudbu priamo koncovým spotrebiteľom. Ak sa ujme Blockchain ako spôsob finančnej podpory umelcov, dokáže to výrazne rozšíriť ponuku novej hudby, ako aj urýchliť tvorbu umelcov, ktorí by mohli vydať nový single vždy, keď ich k tomuto nakopne múza.

< … pozrite si aj prvú polovicu 2018 Trendov … >

Niektoré z uvedených tém si určite zaslúžia aj detailnejší rozbor a tak sa objavia v samostatných blogoch na mocnedata.sk už čochvíľa.

Ktorý z uvedených trendov bude PRE VÁS TEN NAJDôLEŽITEJŠÍ? Ktorému naopak NEVERÍTE, že sa v 2018 reálne stane? Podeľte sa o svoj názor TU.

Späť na domovskú stránku

15 kľúčových zmien očakávaných v roku 2018

Keďže prelom aktuálneho roku mi zabralo sťahovanie celej našej rodiny do Berlína, nestihol som, žiaľ, nadviazať na niekoľkoročnú tradíciu názorov expertov na to, čo dôležité v dátovej oblasti nás čaká v roku 2018. Keďže získať inšpiráciu do nového roku pokladám za veľmi dôležité, rád by som tento “výpadok” napravil. Našťastie sa mi dostala do rúk zbierka predpovedí, ktoré pre magazín Wired zostavilo 55 inovátorov a výskumníkov z oblasti využitia dát a umelej inteligencie a technológií. Každý z nich odpovedá na otázku: “Čo prelomové prinesie rok 2018 v oblasti dát a techniky?”

Ich odpovede sú v skutku fascinujúce. Mrazivé na nich je, že napriek tomu, ako prelomovú zmenu prinesú, nie sú z dielne sci-fi. Práve naopak, tieto nápady dnes už majú svoje (funkčné) prototypy a práve kombinácia uleteného s čoskoro dostupným vytvára to zimomriavkové WOW! Sprostredkovať ich všetky by bolo úmorné (publikácia má 137 strán), rozhodol som sa však priblížiť vám z nich aspoň 15 naj, ktoré sa dotknú zrejme každého z nás.

1] Rozprávanie nahradí písanie

Keď prišiel iPhone zahodili sme klasické klávesy a prešli na písanie dotykom. Osobne si to pamätám, s akou nedôverou som pustil z ruky Nokiu a pokúsil sa niečo napísať na drobnej, displejovej klávesnici. Keď sa dnešnej generácie spýtate, na ktorom čísle sa nachádza písmeno R, neporozumejú ani otázke. (schválne spomeniete si, že bolo 3krát potrebné stlačiť číslo 7?) V týchto mesiacoch nás čaká podobný zlom v ovládaní technológii. S príchodom Siri, Alexy a podobných nástrojov, prestaneme svoje inštrukcie písať, začneme ich diktovať. To rozdáva nanovo karty v mnohých odvetviach (viď trend 13), zatrasie to aj takými velikánmi softwaru ako sú MS Word či Twitter. Súboj na trhu audio asistentov bude mať ďaleko rozsiahlejšie dôsledky a preto to bude súboj agresívny. Firmy budú dumpovať ceny zariadení, aby získali čo najviac používateľov pre svojho “audio asistenta”.

2] Oslobodíme umelú inteligenciu od našich predsudkov

S príchodom verifikácie cez tvár alebo analyzovaním ľudí podľa ich vonkajších prejavov, sa umelá inteligencia dostane pred jednu zásadnú bariéru: na strojové učenie je potrebný značný počet už zrealizovaných opakovaní daného rozhodovania, spolu s výsledkom rozhodovania (hovorí sa im aj anotované príklady), Tie však ľudia často vedia poskytnúť strojom len na základe vlastných rozhodnutí z minulosti. V našich rozhodnutiach sú však zakomponované aj naše (kultúrne) stereotypy. Ak by ste zobrali fotografie a životopisy všetkých amerických prezidentov doposiaľ a chceli od počítača, aby sa naučil, ako vyzerá človek vhodný na prezidentský úrad, rozhodujúci sa robot by bol kruto rasistický a macho. USA totiž malo zatiaľ za prezidenta, s výnimkou Obamu, samých belochov a zatiaľ žiadnu ženu. V dátovej analytike tak vzniká samostatná oblasť, ktorá sa zaoberá tým, aby podklady pre učenie AI algoritmov boli vyvážené a obsahovali dostatok príkladov ľudského správania naprieč kultúrami a národnosťami. [tejto téme je venovaný samostatný blog ]

3] Augmented reality si vybojuje miesto v biznise

Rozšírená realita (augmented reality alebo len AR) bola dlho vnímaná ako úlet pre zábavu. Technológia, ktorá „dokresľuje“ na váš displej veci, ktoré v skutočnosti nie sú pred vami. Keď sa pozriete cez hľadáčik mobilu alebo špeciálne okuliare, optické technológie rozpoznajú skutočný objekt pred vami a v databáze vyhľadajú doplnkové informácie alebo obrazce, ktoré vám „pripnú“ k tomu objektu. Ak teda namierite váš smartfón na obraz v galérií, systém ho rozpozná a poskytne vám audio alebo video doplňujúce informácie k tomuto obrazu. Dlho sa táto technológia trápila, lebo nevedela nájsť svoje skutočné komerčné uplatnenie. V posledných mesiacoch však prerazila idea, že AR môže byť akýmsi virtuálnym manuálom. Namieriš svoj mobil na tlačidlo na kávovare a on ti zobrazí interaktívne video, ako kávovar obsluhovať. Ak sme doposiaľ museli hľadať inštruktážne videá na YouTube, teraz už bude stačiť len pozrieť sa na objekt cez mobil. AR rozhodne čaká prudký nástup.

4] Fake news naberú ešte nebezpečnejšiu podobu

Fenomén falošných správ, šírených úmyselne cez sociálne siete s úmyslom manipulovať mienku ľudí, už sa rozvinul a jeho dopady bolo vidno na niekoľkých posledných voľbách (vrátane tých českých). To všetko však bolo len selankou oproti tomu, čo nás v tejto oblasti ešte čaká. Algoritmy umelej inteligencie dokážu z videa človeka odpozorovať spôsob, rýchlosť a intonáciu reči tak, že dokážu vytvoriť falošnú nahrávku hlasu alebo dokonca videonahrávku prejavu daného človeka. Kohokoľvek, vrátane ľudí ako Trump alebo Kim Čong-Un. Viete si predstaviť, aký závažný problém by nastal, keby sa nejakej cudzej tajnej službe podarilo vytvoriť falošnú nahrávku Trumpa, ako ohlasuje vojenský zásah voči nejakej krajine? Politici a iné celebrity sú dokonca pre takýto útok oveľa pravdepodobnejšie ciele, pretože po internete koluje veľké množstvo ich prejavov a teda je ľahšie natrénovať kvalitný model práve na verejne známu osobu. Trumpová výstrednosť by navyše mnohé podvrhy učinila menej podozrivými, takže ide o naozaj veľmi nebezpečnú možnosť. [detailne túto tému rozoberá samostatný blog ]

5] Vyčlení sa nový prúd analytiky: Less data

Jedným z častých argumentov proti BigData odvetviu je, že ľudia síce dokážu zozbierať obrovské data sety, ale nie sú v stave vyhodnotiť tak veľké množstvo dát. V konečnom dôsledku, sme paralyzovaní množstvom údajov a tápame vo vyhodnotení ich vzájomných súvislostí. Známy dátový expert Dan Ariely zrealizoval zaujímavý experiment: Rozdelil skupinu ľudí, ktorí chcú schudnúť, náhodne do dvoch podskupín. Obidve skupiny sa museli každé ráno počas chudnutia vážiť. Jedni však dostali štandardnú váhu, ktorá ukazovala hmotnosť a podiel tuku, zakiaľ druhá skupina dostala váhu, ktorá zobrazovala na displeji len jedno zo 4 slovných hodnotení „veľký pokrok, slabší pokrok, slabšie zhoršenie, veľké zhoršenie“. Experiment preukázal, že skupina s menším počtom informácií schudla výrazne viac za dané obdobie. V dátovej analytike na pozadí týchto (a ďalších podobných) štúdií vniká nový prúd analytiky, nazvaný „Less Data“. Za cieľ si kladie zlepšiť využitie AI informácií človekom. Jeho podstatou však nie je, že stroj zatají časť informácií človeku alebo dokonca odignoruje časť vstupov, aby bolo menej údajov. Čaro Less data spočíva v tom, že stroj naďalej posúdi všetky možné kombinácie vstupov, ale po nájdení optimálnej kombinácie ešte navyše zrealizuje ďalšiu vrstvy analýzy, ktorá zostruční konečný výstup, aby bol čo najzrozumiteľnejší pre človeka.

6] Plneautonómne autá vyrazia do reálnej premávky

Vždy keď idem taxíkom, pýtam sa šoférov, koľko rokov si myslia, že sa budú môcť živiť ešte taxíkom. Väčšina z nich háda tak 10-15 rokov. Ja dávam boľševikovi tak 3-4 roky. Jimmy Wales, spoluzakladateľ Wikipédie, si myslí, že som pesimista. Vo svojom príspevku vysvetľuje, že hoci doposiaľ umelá inteligencia zvládla len 2 z 5 krokov k samostatnému šoférovaniu, tohto roku poskočí o ďalšie 2 stupienky a najneskôr na prelome roku 2019 preto uvidíme prvé komerčné autá šoférované úplne bez človeka. [tejto téme sme venovali 2 samostatné blogy: DIEL I. a DIEL II. ]

7] Telemedicína prinesie zásadný posun v zdravotníctve

Ak sa dnes vyberiete k lekárovi, najväčšiu časť v tomto úkone vám zoberie presun ku a od lekára, plus čakanie v čakárni. Samotná návšteva v ordinácii neraz predstavuje sotva 20% celkového času, vyhradeného na návštevu lekára. Do popredia teda vstupuje medicína na diaľku. Koncept, s ktorým sa už pohrávajú aj Slovenské zdravotné poisťovne, bol testovaný na podmienkach, kde nie je iná možnosť: Vesmírná stanica a Antarktická výskumná základňa. Kozmonauti si z orbitu neodskočia k lekárovi a ich zdravotný stav je nutné detailne vyhodnotiť. Výkyv zdravotného stavu jedného totiž ohrozuje zdravie aj ostatných účastníkov misie. Podobne je to aj s výskumnými stanicami na južnom póle, kde teploty dosahujú aj -80 stupňov Celzia a v nepriaznivom počasí tam pre pacienta nepriletí ani žiadna helikoptéra. Pre extrémne prostredia vyvinuté postupy diagnostiky na diaľku sa stávajú súčasťou bežných aplikácií. A tak na rozdiel od kozmonautov, my k lekárovi síce môžeme, ale už nebudeme musieť.

8] Rozlet analýzy génov sa pribrzdí

Niekoľko rokov po sebe sa stupňuje progres v oblasti dekódovania a analýzy ľudského genómu. Hoci technologicky už je ľudstvo pripravené na sekvencovanie DNA, proces bude ešte niekoľko rokov čakať na masové rozšírenie. Pomyselnou brzdou dostupnosti tohto nástroja je, pomerne nečakane, diskový priestor. Na uloženie výsledku detailnej bunkovej analýzy nádoru je totiž potrebný až 1 TB diskového priestoru. Teda len na uloženie takýchto záznamov všetkých obyvateľov Slovenska by bolo potrebné dátové centrum, akým nedisponuje ani Facebook. A to sa bavíme len o jednorazovej snímke, pri pravidelnom sledovaní vývoja zdravia človeka sa tento objem ešte samozrejme násobí. Tí IT zručnejší z nás si povedia, nuž nevadí, veď podľa Moorovho zákonu sa IT kapacita pravidelne znásobuje, tak proste chvíľu počkáme (mimochodom trvalo by to ďalších 8-10 rokov, kým by sme sa dopracovali k tejto úrovni). Istú nádej by mohli predstavovať prevratné technológie ukladania informácií do atómov, čo by bolo mimochodom zaujímavé, lebo by sme vlastne kopírovali informácie z jedných atómov a ukladali ich do iných atómov. Riešením pre odkliatie masovej implementácie DNA analýzy však bude zrejme skôr nejaká prevratná forma kompresie. Pretože pre praktické využitie, musia byť DNA „snímky“ stiahnuteľné viacerými lekármi na diaľku. A prenášať po sieti niekoľko TB bude vzhľadom na kapacity liniek stále výzvou.

< … pokračovanie 2018 Trendy číslo 9 až 15 … >

Späť na domovskú stránku

Vľavo, či vpravo. Kde sa deje viac autonehôd?

Nedávno sme sa zaoberali tým, ako sa ľudia boja lietať, hoci je oveľa nebezpečnejšie trebárs ísť autom ako lietadlom. Pri písaní toho blogu mi skrsla ešte jedna ďalšia myšlienka. Už od pradávna sa svet rozdeľuje na krajiny, kde sa jazdí vľavo a krajiny, kde sa jazdí vpravo. Ak si urobíte vodičák v “pravoručnej” krajine jazdiť vľavo vám zväčša príde dosť ťažké až nebezpečné. Nikdy som však nevidel nejaké objektívne vyhodnotenie, čo je naozaj nebezpečnejšie. Ako dátový analytik som neváhal, pohľadal zdroj dát a teda môžem odpovedať na dilemu: “Je bezpečnejšie šoférovanie napravo alebo naľavo? Dáva zmysel to celosvetovo zmeniť na jednu spoločnú konvenciu?”

Môžu za to kone

Ešte než sa pustíme do férového porovnania týchto dvoch systémov, je dôležité vysvetliť, prečo sa vlastne dané systémy odlíšili. Ako to už v našej histórií chodí, konvencie vznikajú často úplne náhodne. Obdobne je to aj s pravidlami jazdy vľavo a vpravo. Celé to začalo vľavo. Podľa archeologických nálezov sa v Rímskej ríši jazdilo vľavo. Ak si kladiete otázku, ako sa dá spôsob jazdy odčítať z vykopávok, tak napoviem, že zistilo sa to pri cestách z kameňolomov. Vozy odchádzajúce z lomu s nákladom boli ťažšie ako vozy prichádzajúce po nakládku a tým pádom v jednej časti cesty boli vyjazdené hlbšie ryhy ako v tej druhej. Potom, už sa to dialo – ako hovorí Slovenské príslovie – ako sa kone točili.

Jazda na koni predurčila, že sa cválalo vľavo. Bolo to dané tým, že väčšina ľudí boli praváci, takže, aby sa mohli brániť (alebo zaútočiť) voči niekomu inému, potrebovali mať voľný priestor pri pravej ruke a to je možné, iba ak idete koňom vľavo Ak by ste jazdili v pravo, stretávali by ste súpera vnútornou ľavou rukou, čo je nepraktické. Preto až najbližšie uvidíte Old Shatterhanda ako vo filme cvála po pravej strane, schuti sa filmárom zasmejte.

Vo väčšine krajín sa teda pôvodne ujala jazda vľavo. Angličania uzákonili jazdu vľavo (kvôli mostom) už v roku 1756. Opačnou stranou sa vybrali americké vozy a dostavníky ťahané viacerými koňmi. Aby (zväčša pravoruký) pohonič mohol bičom pohodlne poháňať všetky kone, sedel na tom najviac vľavo koni (plieskať bičom pravou rukou po koňoch naľavo by mohol byť bolestivé aj pre neho samotného). Keďže pohonič mal väčšiu časť nákladu na pravej strane od seba, preferoval sa vyhýbať iným vozom tak, aby bol bližšie k stredu cesty a mal istotu, že sa protiidúcemu vozu naozaj vyhne. To sa dá dosiahnuť, iba ak jazdíte vpravo na ceste.

Čo je naozaj bezpečnejšie?

V dnešnej dobe áut s dverami na oboch stranách auta je zrejmé, že rozdielne systémy nevznikli nejakým dôsledným zamyslením, čo dáva väčší zmysel, ale čisto konvenciami vozidiel, ktoré boli vtedy používane. O to zaujímavejšia je teda otázka, či dosahujú podobnú alebo rozdielnu nehodovosť v realite. Analýzou úmrtnosti na cestách pre krajiny ľavojazdivé a pravojazdivé vychádza, že jazdenie vľavo je zásadne menej bezpečné. V prepočte na počet áut, ktoré v daných krajinách jazdia VĽAVO, je úmrtnosť na cestách až o 38,9% percenta vyššia ako v krajinách, kde sa jazdí VPRAVO. Niektorí by mohli namietať, že jazdenie vľavo sa vďaka anglickému kolonializmu dostalo do menších, obskúrnejších krajín a nehodovosť teda spôsobuje kvalita ciest, nie strana, po ktorej sa jazdí. Zrealizoval som preto test aj na top 5 vyspelých krajinách za každú zo strán a výsledok je jednoznačne rovnaký: Vľavo o 38% horšie ako vpravo. Uff, sme teda (na Slovensku a v Nemecku) na správnej strane.

Celkovo, jazdiť autom po Európe je o mnoho bezpečnejšie ako na iných kontinentoch:

Relatívne k množstvu áut v krajine v Európe najnebezpečnejšie cesty má Ukrajina, Srbsko a Rumunsko. Naopak, v pomere k premávke, najmenej smrteľných nehôd sa v Európe stáva vo Fínsku, Švédsku a Švajčiarsku. Pomerne extrémna vec je vlastniť auto v Benine alebo v Guinei. V týchto krajinách totiž každý rok (!) zomrú 4 zo 100 majiteľov áut.

Rodíme sa rovnako, zomierame rôzne

Poznáte ten starý dobrý vtip o tom, čo je totálny šofér? Ten, ktorý sa narodí aj umrie, keď guma má defekt. Podľa celosvetových štatistík však treba povedať, že tento vtip platí zrejme hlavne pre mužov. Zaujímavým vedľajším výsledkom pátrania po pravo-ľavom šoférovaní je, že až 77% obetí dopravných nehôd na cestách sú muži. Takže hoci sa rodíme v približne podobnom pomere pohlaví, v autách umierame dosť nerovnomerne vzhľadom na pohlavie. Rovnako zaujímavým vedľajším zistením je, že až štvrtina všetkých obetí dopravných nehôd sú motocyklisti.

Pokusy o zmenu strany šoférovania

Zvláštne je, že pomerne veľké množstvo krajín (konkrétne 49 krajín) počas svojej existencie zmenilo spôsob šoférovania. Ešte viac vás prekvapí, že jednou z nich je aj Slovensko. V Rakúsko-Uhorsku totiž všetci jazdili vľavo. (dôkazom toho sú aj tieto fotky z Viedne a Bratislavy z 30tych rokov) Hitlerovské výpady však zasiahli aj do tejto zdanlivo nenápadnej oblasti života. Počas protektorátu a Slovenského štátu Nemci zaviedli jazdu vpravo, po vzore Nemeckej ríše. A šoférovanie vpravo už nám prischlo.

K pomerne pikantnej zmene prišlo vo Švédsku. Napriek viac ako 200 ročnej tradície šoférovania vľavo (k čomu bolo uspôsobených aj drvivá väčšina áut) a odmietnutiu občanmi v referende, vláda nariadila zmenu dopravy na pravo-jazdivú. Zmena prebehla 3ho Septembra 1967 a mala okrem iného za následok výrazný poklesn nehodovosti. Že to však nebolo jednoduché dokumentuje fotografia z daného dňa zo Štokholmu.

Zrejme najbizarnejšou zmenou pravidiel šoférovania je prípad z nedávnej minulosti. V roku 2009 sa rozhodol ostrovný štát Samoa, ktorý zdedil jazdu vpravo z doby, keď bol Nemeckou kolóniou, že prehodí šoférovanie na ľavo-orientované. Tým hlavným dôvodom bolo, že okolité krajiny zväčša mali šoférovania vľavo a tak jazdené vozidla s volantom pre jazdu vľavo boli podstatne lacnejšie ako ich pravojazdivé proťajšky. Potiaľto to všetko dáva aký-taký zmysel. Zábavné však je, že podľa nariadenia vlády o zmene organizácie dopravy sa v daný deň a hodinu musela zastaviť všetka doprava na 10 min. Nik sa nemohol hýbať, aby si dôkladne uvedomil zmenu strany. Aby sa predišlo počiatočnému chaosu, tak štát vyhlásil na nasledujúci deň štátny sviatok a 3 dni pred danou zmenou bol zakázaný predaj akéhokoľvek alkoholu v zemi.

Mohlo by vás ešte zaujímať:

Koľko Indov už letelo lietadlom

Prečo Amazon bude leteckým dopravcom?

Ani Tesla ani Toyota. Kto je lídrom v samo-jazdiacich autách?

Späť na domovskú stránku