Kategória: GENERAL CRM @SK

Prestavte si, že ste organizátor letného Festivalu, kam príde 50.000 ľudí. Ako rozdeliť stánky s občerstvením medzi Langoše, Gofry, Vegetariánsku kuchyňu a Azijské Bistrá tak, aby účastníci boli čo najviac spokojní so stravou? Znie to ako úloha z niektorého kola Dátových hádaniek? Problémom však tento krát je, že tak musíte urobiť bez akýchkoľvek informácií. Huh? Ako veľmi si veríte, že to “len tak” odhadnete správne?

Väčšina z nás by zrejme odmietla niesť zodpovednosť za závažné rozhodnutie bez akýchkoľvek vstupov a znažili by sa získať aspoň nejaké informácie o preferenciách tých 50.000 ľudí. Napriek tomu organizátori veľkých letných festivalov zostávajú bez akýchkoľvek dát o svojich publikách. Hovorí sa mi to pomerne ťažko, ale v oblasti organizovania kultúrnych (aj športových) podujatí sa stále nachádzame – z dátového hľadiska – v dobe kamennej. Dajme si dva kroky späť a uvažujme: organizátor pripraví podujatie, na ktoré sa mu podarí pritiahnuť 50.000 ľudí na niekoľko dní a pritom za dané dni nevie o tejto mase ľudí nič viac ako  … to že prišli. V dobe, keď každý účastník ma minimálne jeden smartfón so sebou počas celého trvania festivalu a väčšina lístkov sa predá cez internet, vás ako fanúšika identifikuje látková páska na ruke. Už rozumiete tomuto pradoxu?

Malý krok pre človeka, veľký pre …

Legendárnym výrokom N. Armstronga pri výstupe na Mesiac by sa dal charakterizovať počin organizátorov aktuálneho ročníka ostravského festivalu Colours Of Ostrava. Roky zaužívané pásky, ktoré sú informačným pravekom, tohto roku po prvý krát obsahujú aj čip, ktorý umožňuje digitálnu identifikáciu účastníka. Skoncovalo sa tak nielen s podávaním si pások cez plot, ktoré “klonovalo účastníkov”, ale vznikla aj možnosť vytvoriť digitálnu stopu účastníka. Aj keď zlé jazyky by mohli (celkom oprávnene) tvrdiť, že zavedenie tejto technológie nebolo príliš proklientske, v odvetví Festivalov tento počin predstavuje asi tak významný počin ako skrotenie ohňa a jeho udržiavanie v jaskyni. Keďže  pri vstupe sa párovali E-tickety s čipom na ruke, detailnou analýzou by sa dala spojiť aj identita klienta s jednotlivými pípnutiami čipu (ku ktorému účastníci nenápadne udeľovali súhlas pri kúpe daného lístka). Z tmy tak náhle vystúpia konkrétne skupiny divákov a fanúšikov a ich vzorce správania. Teda, ak sa niekto bude venovať ich analýze, na čo aktuálny spôsob zavedenia čipov vrhá trochu tieň obavy. Coloursáci totiž (prísne povedané) trestuhodne premeškali možnosť zbierať viac info ako len to, kadiaľ kto do areálu vstúpil alebo odišiel. Schválne napadne vás, kde inde sa dali čipy využiť?

Kam všade môžu priniesť jasno dáta ?

Fajn, tak orgánizátori zostávajú v informačnej temnote – poviete si – ale ako veľký problém to je? Veď predsa zohnali dobré kapely a ľudia zaplatili vstupné. Tak čo si robiť starosti s nejakými dátami? Online obchody, ktoré sú vystavené zrejme najväčšiemu konkurenčnému tlaku, už dávno pochopili, že len samotným predávaním produktu sa nedá odlíšiť, a začali formovať celkový zážitok (user experience). A práve na riadenie zákazníckeho zážitku sú potrebné údaje o preferenciách a potrebách fanúšikov. Možno sa dá odhadnúť, koľkým ľuďom sa bude páčiť koncert Birdy, či Jamiroquai, ale skúste odhadnúť, koľko ľudí v dave je vegetariánov? Alebo koľkí pijú perlivú a koľkí nesýtenú minerálku? Dali sme Umelca na správny stage, bol počet TOI-TOIek dostatočný, čo z nášho programu vlastne skutočne videli ktoré podskupiny účastníkov? Že by sa nám predsa nejaké tie dáta zišli?

Cecilko, ale proč?

Celú cestu domov z Festivalu som rozmýšlal, prečo vlastne tí istí klienti, ktorí prahnú po Instagrame, neobmedzených 4G dátach, YouTube či bezkontaktných platbách, tolerujú kultúrnym a športovým podujatiam tento starovek? Obávam sa, že odpoveď je jednoduchá a smutná zároveň. Nie sú vystavení konkurencii. Festivaly ako Colours of Ostrava či Pohoda, nemusia súperiť o diváka. Organizujú unikátné podujatia, na ktoré majú (podobne ako športové kluby) monopol. A tak ich netlačí núdza zabezpečiť si opakovanú účasť divákov. Aj keď naozaj? Som presvedčený, že keby Pohoda, Colours of Ostrava a Sziget boli v ten istý týždeň (o čom sa kartelovo dohodnú, že nebudú), tak jeden z týchto Festivalov by si to na účasti odskákal.

Nebudeme, predsa stáť bokom

Blogmi na MocneDáta.sk sa snažím rozdúchať aktívnejšiu prácu s dátami v našej spoločnosti. Preto by bolo zo strany MocneData portálu nefér len lamentovať nad stavom a nepriložiť ruku k dielu. Poďme teda spolu inšpirovať organizátorov dvoch najväčších festivalov v ČR a SR s tým, aby použili dostupné dáta k väčšiemu komfortu pre publikum na letných festivaloch! Vyhlasujem preto Mimoriadne kolo Dátových rebusov a vyzývam: poraď aj ty, ako by sa mohol Festival zlepšiť na základe analýzy dát. Všetky návrhy zosumarizujem a pošlem v mene komunity dátových analytikov organizátorom Pohody/Coloursu. Aby tento náš samozvaný Hackaton mal aj patričné grády, priatelia, rozhodol som sa, že najlepšie návrhy získajú od Mocnedata.sk lístok na Pohodu 2018 alebo Colours Of Ostrava 2018 podľa vlastného výberu! Neváhaj teda a navrhni aj ty, ako by sa dali ku prospechu účastníkov využiť dáta zozbierané na letnom Festivale. Teším sa na Tvoje návrhy! Viac info o tom, ako sa zapojiť a vyhrať lístok nájdete TU.

 

Tohto roku som si doprial veľmi zvláštnu dovolenku. Doslova som si naložil. Na 10 dní som na seba prebral rolu vysokohorského nosiča. Mnohých ľudí v mojom okolí táto téma fascinovala na toľko, že som mal zaplavený Faceboook komentármi a podporou. Rozhodol som sa preto tejto téme venovať aj krátky prázdninový blog. Aby to nebol úplný úlet, skúsim ho aspoň podoprieť zaujímavými dátami.

Kam nosiť

Slovenské hory ponúkajú stále niekoľko možností, kam sa vysokohorskí nosiči vyberú každý deň s nákladom. Ide zväčša o ťažko dostupné horské chaty, kam nepríde regulárne zásobovanie, nevedie tam asflatka ani lanovka a nepristane tam ani helikoptéra. Pri výstupe na horskú chatu sú podstatné dva aspekty: A) Koľko výškových metrov je potrebné prekonať z východzieho bodu na chatu; a B) koľko kilometrov meria trasa, ktorú sa treba s nákladom vybrať. Kombinácia týchto dvoch faktorov stanovuje koľko námahy je potrebné na vynášku na danú chatu a teda aj koľko strávite na trase. Pozrime sa preto, aký faktor zaťaženia skrývajú najpopulárnejšie Tatranské chaty:

 

Ako spomaľuje náklad cestu hore

Hoci mnohí turisti híkajú už pri zmienke, 30 či 40 kg na chrbte, faktom je, že skutočné hranice dennodenného „utrpenia“ nosičov sa začínajú pri vynáškách okolo 50 kg. Ak nie ste schopný vyniesť aspoň 50 kg na jednu vynášku, nik sa s vami baviť nebude, pretože potreby horských chát sú neúprosné (ale o tom viac za chvíľu). V branži nosičov, ktorí sa touto „zábavkou“ skutočne živia, sa objemy na jednu vynášku pohybujú v pásme 70 – 110 kg. Pri týchto číslach už väčšina nezasvätených zostáva v nemom úžase. Musíte si však uvedomiť, že každá horská chata chce podávať čapované pivo alebo kofolu a hmotnosť plného pivného sudu spolu s krosnami predstavuje 70 kg. Takže vynáškam nad 70 sa vyhnúť proste nedá.

Keďže telo si postupne zvykne na to, že nesiete 80 kg na chrbte hore prudkým svahom, nosič s 30 či 40 kg dokáže ísť paradoxne po chodníku rýchlejšie ako bežný turista bez akejkoľvek záťaže. Toto šokuje väčšinu ľudí, s ktorými sa o tom rozprávam. Samozrejme 80+ kg bremená uberajú z rýchlosti, ktorou ich dokážete vyniesť, lebo potrebujete ramenám (nie nohám) dožičiť oddych. S veľkou záťažou musíte takisto viac dávať pozor, kam stúpate, lebo potknúť sa s plným oceľovým sudom nad hlavou nie je niečo, čo by ste chceli zažiť. Celkový graf rýchlosti podľa nákladu pre daného nosiča vyzerá približne takto:

Všimnite si, prosím, zaoblenia krivky v pásme nad 90+ kg. Toto je zóna, kde už nejdete pomalšie, ale proste viac trpíte (a viac podstupujete riziko pádu). Väčšina nosičov, čo unesie 110 kg ich dokáže vyniesť za podobný čas ako 90kg.

Ako veľká drina to je v skutočnosti?

Už na prvý pohľad je väčšine turistov zrejmé, že vyniesť poriadny náklad na horskú chatu je pomerne seriózna drina. Z vlastnej skutočnosti môžem potvrdiť, že v tomto sa prizerajúci naozaj nemýlia. Aby ste si to však aspoň trochu vedeli predstaviť pripájam prirovnanie jednej vynášky na Chatu pod Rysmi ako ekvivalent iných činností:

Ak si myslíte, že vysokohorské nosenie je doménou len Herkula pripomúnajúcich mužov, asi vás vyvediem z omylu. Každý deň sa do nosičskej equipy pridávajú aj ženy. Ich hmotnostné limity sú samozrejme nižšie, ale stále nie je nevídané vidieť útlu žienku, ako nesie hore kopcom 40 kilami naložené krosná.

Koľko toho vlastne horská chata potrebuje a prečo nelieta helikoptéra?

Mnohým príde predstava 80 kg vynášky ako masochizmus, alebo dokonca seba-poškodzovanie. Faktom však je, že potreby chaty sú pomerne neúprosné. V bežný deň horskú chatu navštívi niekoľko stovák ľudí. (v extrémne dni dokonca počty prekročia tisícku). Keďže každý chce niečo zajesť alebo sa aspoň napiť kofoly, piva, či nejakého džúsu, denná spotreba potravín (vrátane nápojov) sa pohybuje na úrovni 190 kg. Ak k tomu pridáte potrebu kúriť v chladnejšie dni, poľahky sa dostanete k 250 kg denne. Ak by teda nosiči nosili “len príjemných” 40-50 kg, muselo by sa ich denne otočiť 6 až 7. V kritické dni by muselo ísť hore dolinou vyše dvadsať ľudí a to už je pomerne komlikované logistické cvičenie. Pre chatárov je preto zaujímavé zamestnať radšej chlapov, čo odnesu 80-90 kg na jednu vynášku, lebo potom ich v bežný deň potrebujú tak 3-4och a v kritický deň tak pol tucet.

V jeden deň, keď som prišiel s vynáškou na chatu a sadol som si k čaju, aby som sa vydýchal, prisadol si ku mne párik Welšanov. Súcitne sa na mňa pozerali, ako sa snažím zotaviť z trojhodinovej “prechádzky”, až nakoniec neodolali a spýtali sa ma: “Prečo musíte tak trpieť, prečo to nedovezú helikoptérou?” Najprv ma ich myšlienka pobavila, chcel som im odpovedať niečo v tom duchu, že to by si oni mohli dovoliť len jedno pivo a nie dve. Skutočná odpoveď na ich otázku je však úplne iná. Na horskej chate sú totiž potrebné aj potraviny, ktoré podliehajú rýchlej skaze (asi by vás nebavilo jesť týždňový chlieb na raňajky). Preto by helikoptéra musela lietať aj niekoľko krát týždenne. Navyše, ubytovaní turisti musia niečo jesť, aj keď je vonku mizerné počasie (v ktorom by helikoptéra priletieť nemohla). Sám som niesol vynášku s potravinami v dosť nepríjemnom krupobití, kedy by žiaden vrtulník nedostal povolenie na let. Terén na Rysy navyše neumožňuje zamestnať kone alebo iné ťažné zvieratá, lebo po reťaziach a rebríkoch by im to išlo zrejme dosť ťažko 🙂 Zostáva teda naozaj iba ľudská sila.

A s ňou oslobodzujúci pocit, že môžete svojim ranným utrpením, pripraviť obed a večeru pre stovky ľudí. Vysokohorské nosenie je totiž naozaj duševne oslobodzujúce. A preto, ak mi zdravie dovolí, určite sa k nemu znovu vrátim.